Tomáš Reichentál - ten, ktorý prežil holokaust
Napísal Eva Kapičáková   
Nedeľa, 12 Október 2008 00:00

Keď rozprával o svojich zážitkoch z detstva, leskli sa mu oči. Pri pohľadnici, na ktorej stálo: “Rodine Reichentálových, ktorí odišli zo Slovenska, lebo tu boli nenávidení,“ plakal. 76 ročný Tomáš Reichentál. Narodil sa v roku 1935 v Piešťanoch. Ako deväťročný strávil osem mesiacov v koncentračnom tábore v Bergen Belsen. Už dlhé roky žije v Írsku a bol o ňom nakrútený dokumentárny film - Till the 10th Generation.

 

Zo Slovenska ste odišli v roku 1949. Ako si na Slovensko pamätáte?

Žili sme pri Piešťanoch v dedinke Merašice. Môj otec tam hospodáril, no nikdy sme sa tam necítili ako doma. V tejto dedinke žili tri generácie našej rodiny, no stále sme neboli prijímaní ako Slováci. Vždy sme pre ostatných boli len Židia. V 1941 som začal chodiť do židovskej školy v Nitre. Strávil som tam niekoľko mesiacov. Neskôr začali transporty, a tak aj moja škola skončila. Nemal som takmer žiadny vzdelanostný základ. Prvýkrát som teda išiel do školy až koncom roku 1945. Všetko som musel doháňať. A keď som mal trinásť, odišiel som do Izraela. Po ôsmich mesiacoch prišla za mnou aj moja rodina. Išiel som do Kibbutz Shamir, kde som strávil asi dva roky. Tam som pokračoval som v škole. Keďže som po hebrejsky vôbec nevedel, tak som sa prvé roky učil len jazyk.

 

Aké máte spomienky na detstvo na Slovensku?

Na Slovensko si spomínam veľmi dobre. Keď som bol malé dieťa, tak sme bývali na dedine. Nenávisť voči židom začala rásť okolo roku 1939. Vtedy som mal štyri roky a ešte som to veľmi necítil. Moji rodičia však vedeli, že sa niečo začína, niečo voči všetkým židom. Pamätám si, že bratranci, sesternice, rodina z mesta vždy chodili k nám na dovolenku. V mestách boli ťažšie časy a my sme mali dobytok a jedla dostatok. Môj dedko mal obchod a každého v dedine poznal. Všetkým vedel poradiť. Nenávisť sa začala formovať postupne, pretože Židia boli známi obchodníci, lekári, advokáti. Bolo to preto, lebo nebola iná možnosť. Židia mali zakázané učiť sa remeslo. Boli usilovní, tak preto boli advokáti, doktori, obchodníci. Nacionalisti začali propagandu, že Židia nepracujú a takto vznikla postupne nenávisť voči židom. Tiež si pamätám, že keď som v Bratislave chodil do školy, kresťanskí chlapci kričali za mnou „špinavý žid“ a hádzali po nás kamene. Aj po vojne, nenávisť neustále pretrvávala.

Tomáš Reichental rozpráva o spomienkach na detstvo na Slovensku

Zo Slovenska ste odcestovali do Izraela a neskôr do Nemecka študovať. Prečo Nemecko po tom všetkom...?!

V izraelskom Kibbutz Shamir som žil dva roky. Ako osemnásťročný som bol vojakom v izraelskej armáde. V roku 1956 som bojoval v 6-dňovej vojne a išiel som až k Suezu. Do Nemecka som prišiel v roku 1957 študovať za inžiniera. Chcel som dostať kvalitné vzdelanie a v tom čase boli Nemci tí najlepší. Toho času sa ma všetci pýtali: “Ako môžeš ísť do Nemecka po tom všetkom, čo sa stalo. No Nemci po všetkých tých udalostiach, ktoré sa stali, nadobudli komplex a so mnou robili vždy pozitívne výnimky. Každý mi chcel pomáhať. Na štúdiách v Nemecku som bol tri roky. Cez deň som pracoval a večer som chodil do technickej školy.

 

Neskôr ste dostali zaujímavú pracovnú ponuku...

Moja sesternica pracovala v Londýne ako au-pair. Jej domáci hľadal v tom čase niekoho, kto by postavil v Írsku továreň na výrobu zipsov. Tak mu navrhla mňa. Ja som priletel z Dortmundu do Londýna. No a tento pán mi navrhol, že ma pošle do Talianska. Tam mali všetky potrebné stroje. Plán bol, že ja sa tam vyučím, potom sa vrátim do Írska a tam mu postavím túto továreň. Pre mňa ako mladého chlapca to bola obrovská príležitosť, ktorú som nemohol odmietnuť. Podpísal som zmluvu na tri roky. V talianskom Turíne som sa naučil celý proces. V tých časoch, v roku 1960 bola v Írsku vysoká nezamestnanosť, až 20 percentná a bol problém sa tam dostať. V Írsku bolo málo cudzincov. Bol tam Slovák - pán Veselský a pár rodín z Čiech. Keďže nebolo ľahké dostať sa do Írska, tak som deväť mesiacov strávil v Taliansku, kde som čakal na povolenie. Bolo to krásne obdobie. Bol som mladý chlapec, dievčatá na každom kroku, dostával som na tú dobu veľmi slušný plat, tak som si užíval.

 

V roku 1960 ste sa predsa len dostali do Írska...

Áno, nepamätám si presne, ktorý to bol mesiac, no prišiel som do Írska a nevedel som ani slovo po anglicky. Hovoril som po nemecky, taliansky, hebrejsky, slovensky a maďarsky. Počas troch mesiacov som sa naučil plynule anglicky. Od prvého dňa som začal zamestnávať ľudí. Dostal som halu, postavil som všetky stroje a musel som hovoriť iba anglicky. Spočiatku som sa dohováral aj rukami nohami. Bola to pre mňa výzva.

 

V Írsku ste stretli aj svoju budúcu manželku?

Prvýkrát som ju stretol v kine. Spoznali sme sa a zobral som ju „von“. Skamarátili sme sa a v priebehu štyroch mesiacov som sa oženil. Jej otec mal v Írsku továreň na bižutériu. Hneď po svadbe sme odišli do Izraela. Tam sme boli štyri roky. S bratom sme opäť začali podnikať a vyrábali sme nástroje pre stolársky priemysel. V Izraeli som veľa pracoval. No a v roku 1965 som sa vrátil natrvalo do Írska. Švagor mi prenechal fabriku na bižutériu a ja som prevzal továreň. Do penzie som odišiel pred šiestimi rokmi. Moja žena zomrela v roku 2003. Keď zomrela, stratil som chuť do práce a iniciatívu. Vtedy som mal 68 rokov. Mali sme veľmi pekné manželstvo. Mám troch synov. Najstarší má 44 rokov. Ďalší syn je v Londýne, je 41 ročný. Najmladší syn je na Floride. Robí veľkú kariéru, prednáša na univerzitách. Mám päť vnukov.

 

Holokaust

 

Pán Reichental,vy ste však prežili aj koncentračný tábor, Holokaust.

Holokaust bola vec, o ktorej mnohí nemohli roky hovoriť. To, čo sme videli, to boli neľudské veci. 55 rokov som o tom verejne vôbec nehovoril. Najprv ani s vlastnou rodinou. Ale po dlhých rokoch sme sa jedného dňa rozhodli - bolo to niekedy v roku 1975, že si rodina večer sadne a budeme o tom rozprávať naším vnukom. Urobili sme to v Izraeli. Vtedy ešte žila moja matka.

 

Kedy začali deportácie a ako to prebiehalo?

V roku 1942 som chodil do školy v Nitre. Od marca až do októbra začali prvé transporty. Židov chytali hlavne v mestách. V prvej fáze deportácií zo Slovenska zobrali 30 ľudí z mojej rodiny a zavreli ich. Bol tam aj môj dedko, babka, sesternice, tety a strýkovia. Vtedy brali tých, ktorí neboli prospešní pre ekonomiku Slovenska ako úradníci či obchodníci. Môj otec bol hospodár. Jeho považovali za človeka, ktorý pomáhal k rozvoju republiky. Aj napriek tomu sme sa veľmi báli. Pápež sa obrátil na Jozefa Tisa, aby boli zastavené transporty Židov. Dvaja Slováci totiž ušli z Auschwitzu a povedali, čo sa tam robí. Tak sa ľudia začali dozvedať pravdu. Tiso dokonca ani neodpovedal na listy od pápeža. V októbri boli transporty zastavené. Na Slovensku žilo okolo 90 tisíc Židov. V období medzi marcom a októbrom bolo zo Slovenska 52 transportov. Dokopy transportovali asi 59 tisíc Židov a väčšina z nich išla do Auschwitzu. Mnohí sa nikdy nevrátili. Neskôr boli postavené tábory, v ktorých Židia začali pracovať. Mnohí si mysleli, že tým, že budú pracovať v týchto táboroch sa zachránia. Nakoniec tieto tábory boli strediská odkiaľ Židov neskôr deportovali.

 

Ako ste to vtedy prežívali vy?

V našej dedine sme mali veľa priateľov a vždy, keď boli gardisti vo vedľajšej dedine, telefonovali nám. „Schovajte sa, lebo gardisti idú do Merašíc!“ Veľakrát sme sa išli schovať do poľa a tam sme sedeli celý deň, až kým Hlinkové gardy neodišli. Ľudia z Hlinkovej gardy boli obyčajní sedliaci. To, čo im povedali, to robili. Niekedy sme dostali telefonáty aj večer, a tak sme išli k naším robotníkom a tam sme prespali. Stále sme žili v strachu, bolo to neskutočné. V septembri 1944 bolo povstanie v Banskej Bystrici. Vtedy Slovensko nemalo veľkú armádu. Jozef Tiso sa spojil s Hitlerom. V septembri 1944 bolo Slovensko prvýkrát obsadené Nemeckom. Slovensko bolo vtedy jediný štát v Európe, ktorý platil 500 mariek Nemcom za každého Žida, ktorého zobrali zo Slovenska... Áno, to je veľmi dôležité spomenúť. Slovensko v tom období skoro zbankrotovalo. Keď Nemci obsadili Slovensko, Židia vedeli, že tých 25 tisíc ľudí, ktorí ostali, na Slovensku tam nebude dlho. Vedeli sme, že časy sú veľmi nebezpečné a keby prišlo gestapo, chytili by nás. Preto sme sa rozhodli, že odídeme do inej dediny, kde nás nikto nepozná a budeme sa vydávať za katolíkov. Učili sme sa, ako byť dobrým katolíkom. Dedinský farár nás učil, ako sa prežehnať a modliť sa. Toto všetko sme sa naučili. Naše priezvisko bolo Reichental, čo je nemecko-židovské meno. S takým menom by gestapo hneď vedelo, že sme Židia. Farár nám teda vybavil aj nové dokumenty a pas. Volal som sa Tomáš Vida. Ľudia, ktorí nám pomáhali riskovali svoje životy. Moja matka, brat a ja sme odišli v októbri 1944 z Merašíc do Bratislavy. Môj otec zostal v Merašiciach, aby dával pozor na hospodárstvo. Mali sme kravy a kone. Bolo treba pracovať na poliach. Po pár dňoch sme dostali telegram, že môjho otca chytili. Zobrali ho do Serede a odtiaľ do Auschwitzu. Na ceste sa mu však podarilo z vagóna utiecť, pridal sa k partizánom a tak sa zachránil. Bojoval s nimi až do konca vojny.

Tomas Reichental hovorí o svojom zajatí

Ako deväťročný ste strávili osem mesiacov v Bergen Belsen. Ako vás chytili?

Niekto prezradil moju babku a gestapo chytilo mňa, brata, babku a moju matku. Bol október a mal som deväť rokov. Na niekoľko týždňov nás zobrali do Serede. Rodiny potom rozdelili. Niektorých poslali do Auschwitzu, iných do Bergen Belsen. Natlačili nás do vagónov, uprostred boli sudy, kde sme chodili na toalety. Boli to neznesiteľné podmienky. Cestovali sme sedem nocí, cez deň sme stáli. Prvý detský transport, aj so mnou, smeroval do Bergen Belsen, čo je asi 70 km od Hannoveru.

 

Mohli by ste opísať, ako vyzeral deň v tomto tábore?

O tom by sa dalo rozprávať hodiny. Bol to nudný život. Spomínam si, že tam bola zima, hlad, nemali sme čo jesť. Boli tam zlé podmienky, choroby, hlavne týfus.

 

Peklo na zemi

Kedy sa to všetko skončilo?

Oslobodila nás anglická armáda, 15. apríla 1945. Potom nás držali až do júla 1945 v karanténe. Môj príbeh sa skončil dobre. V júli sme sa stretli s otcom na stanici v Hlohovci. Prežili sme ale boli sme veľmi poznačení. Strýko, strýkov brat a sesternice neprežili.


V denníku Irish Times sa píše, že ste jedným z troch ľudí žijúcich v Írsku, ktorí prežili holokaust. Gerry Gregg nakrútil o vašich zážitkoch z holokaustu dokument Till the 10th Generation. Ako sa o vás dozvedel?

V Írsku majú tzv.„holocaust educational class“. Už takmer štyri roky prednášam po školách, niekedy aj dvakrát týždenne. Prednášal som desiatkam tisícov študentov. Írsky režisér sa dozvedel o tom, ako intenzívne a emocionálne reagujú študenti na mojich prednáškach. Jedného dňa sa teda prišiel pozrieť na jednu z nich a povedal: “Túto rozprávku musíme nakrútiť.“ Dva roky som chodil so štábom po Slovensku, bol som sa na miestach, kde som chodil ako malý chlapec. Mal som prístup k archívom, rozprával som s ľuďmi, ktorí ešte žijú a pamätajú si moju rodinu.

 

Kde mali ľudia možnosť vidieť film?

Film mal premiéru 18. októbra 2008 na filmovom festivale v Corku. Ďalej bol tento film aj na Montreal Film Festival. V januári 2009 bol odvysielaný na írskej televíznej stanici RTE. A prejavili aj v BBC.

 

 

Kalendár udalostí v komunite

No current events.

Opýtaj sa právnika
  1. Stačí vyplniť tento formulár a my ťa budeme kontaktovať!
  2. Meno:
    Invalid Input
  3. Email:(*)
    Zadajte prosím Vašu emailovú adresu
  4. Tel. číslo:
    Invalid Input
  5. Vyber okruh problému/otázku.
    Invalid Input
  6. Invalid Input
  7. Overovací reťazec:
    Overovací reťazec:
      ObnoviťInvalid Input


Máme online 97 hostí 

JoomlaWatch Stats 1.2.9 by Matej Koval