Slovak in Ireland, magazine for Slovak community living in Ireland

jaAUTO. Neverili, keď som im povedal, že prejdem zo Slovenska do Írska po vlastných. Ale som tu. S odretými ušami a zodratými gumami. Cesta bola dlhá, a keďže mi odporúčali, aby som radšej žiadnych ľudí nestopoval (dnes už neviete, kto vám do auta nasadne) tak aj dosť osamelá. Síce mi robilo spoločnosť autorádio, ale akonáhle sme sa dostali za hranice počuteľnosti slovenských hraníc, začali sa mi dokopy miešať rakúske a francúzske dialekty, výsledkom čoho bola španielska dedina. Takže smer Írsko, iba sám so sebou a mojím autopilotom.

NA TRAJEKTE SOM SKORO VYPUSTIL DUŠU (ĽAVÚ PREDNÚ)

A potom prišla tá najveselšia časť celej vychádzky - trajekt. Ak sa niekto podobným približovadlom už plavil, tak bude mať z tej cesty zrejme tiež mierne „zmiešané“ pocity. Ja som to mal hneď dvakrát o to horšie, že po prvýkrát od môjho dátumu výroby mi bolo zároveň zle v aute a mal som morskú chorobu. Celkom vážne, po niekoľkohodinovom kolísaní som mal pocit, že tam vypustím dušu (ľavú prednú). Všetky moje tekutiny sa snažili drať von všetkými možnými smermi. Vrátane výfuku. Zvýšili sa mi otáčky, začal mi búchať motor, vyvarila sa mi voda v chladiči a nebudem zachádzať do detailov, ale priznám sa slobodne, tak trochu mi vytiekol olej. Po priplavení sa do prístavu, dôkladnom zahladení stôp a vylodení sa v Rosslare som mal pocit, že som stratil aspoň deň života. Čo možno nevyzerá až tak zle, ale keď to prerátame na autové roky, tak to som stratil približne týždeň. Tieto nové autá sa vraj dožívajú toľko čo psy, ale keď postavíte konštrukciu, napríklad takého írskeho setra vedľa tej mojej - dovolil by som si požiadať o opätovné prepočítanie výsledkov.

U MŇA V PROTISMERE

Po dosadnutí na pevnej zemi sa moje cesty mali uberať smerom k Dublinu. Prvá vec, ktorá ma trochu zarazila po vypustení na írske vozovky, bola tá zvláštna premávka na cestách. Trúbili na mňa klaksóny všetkých možných značiek a prízvukov, lebo sa vraj tlačím do protismeru, a potom tí za mnou trúbili, aby som išiel dopredu - u mňa zasa do protismeru. Pri prvej zákrute ma materinské pudy zatlačili doprava, kde som sa stretol s, alebo môžem ľudovo povedať „narazil som“, na také jedno malé domáce ohyzdné autíčko, s ktorým sme si vymenili kontakty na pravých predných svetlách a náter sponad nárazníkov. Po tejto užitočnej lekcii som si uvedomil, že ten húf áut po mojej pravej strane idúci opačným smerom je tu bežný jav a teda by som sa mu mal opačným smerom prispôsobiť. Aj keď sa mi zdalo ako nemožné vmestiť sa do toho jedného jazdného pruhu, ubezpečili ma, že je v ňom dosť miesta a jazdiť so sklopenými spätnými zrkadlami nie je nevyhnutne nutné. Jazdu na diaľnici vystriedala jazda v meste, kde som sa okamžite snažil zaujať moju bratislavskú výchovu, ktorá sa nie vždy stretla s kladnými ohlasmi. Netrvalo dlho a osvojil som si, že viac ako kdekoľvek inde, tu s ohľaduplnosťou ďalej zájdeš, aj keď mnohí stále veria tomu, že s agresívnosťou si tam skôr. Ďaľším zaujímavým zážitkom bola jazda po vidieku. Nie celkom zrozumiteľné značenie, podľa ktorého to napríklad vyzeralo, že na jednom mieste nájdem naraz nemocnicu, pivovar a cintorín. Metaforicky majú k sebe možno blízko, ale inak...

DOBYTOK MÁ V SPRIEVODE ZODPOVEDNEJ OSOBY PREDNOSŤ NA CESTÁCH

A potom je tu niečo pre adrenalínových nadšencov až po viacnásobných samovrahov – tie známe úzke cestičky, kde sa by ste sa báli aj na bicykli otočiť, s maximálnou povolenou rýchlosťou 80km/h. Odporúča sa mierne pribrzdiť, keď pred sebou uvidíte stádo dobytka, nakoľko na všetkých írskych cestách má v sprievode zodpovednej osoby prednosť. Úplne vážne. Takže toto bola len malá exkurzia autom od Slovenska po Írsko. Určite zostalo veľa otázok nezodpovedaných, ako napríklad „Aké sú alternatívne trasy?“, „Koľko peňazí si mám na tú cestu zobrať?“ a prípadne „Ako dokáže auto napísať cestopis?“. Kým vám na tieto otázky odpovieme, prosím vás, jazdite na vašich vozidlách opatrne a s citom. Veď aj tie autá sú iba ľudia.