Denisa Gara: Podnikanie nie je malina

Správy :

V roku 2004, keď Slovensko vstúpilo do EÚ a Írsko otvorilo pracovné trhy som narazila v slovenskom periodiku na článok o keltskom tigrovi a smaragdovom ostrove. Potom sa veci pohli veľmi rýchlo. Keďže sme už obaja boli dávno po “dvadsiatke” a naša dcéra práve prechádzala zo základnej na strednú školu, vedeli sme, že keď chceme skúsiť sveta chuť, nemôžeme dlho otáľať.

ZAČIATKY V ÍRSKU BOLI PRE RODINU ŤAŽKÉ

Každý umelec v hĺbke duše sníva o tom, aby jeho tvorbu prijal svet, takže Jozef zbalil kufre a bez akéhokoľvek zabezpečenia zamestnania alebo ubytovania vyrazil do Írska. Myslím, že u všetkých sa sny rozchádzajú s realitou a každý si pamätá horkosť prvých týždňov. Tak radikálna životná zmena zatrasie s každým a dodnes si vážim všetkých, ktorí to dokázali - špeciálne celé rodiny! Po pol roku som prišla s dcérou aj ja. Ona trpela najviac. V pätnástich rokoch, kedy má človek úplne iné problémy, partiu kamarátov a prvú lásku sa určite nikomu nechce trepať 3000 km do krajiny, kde nikoho nepozná a stále tam prší. Aby sme “zjemnili” ten drastický presun, išla som rovno do Animal Rescue a zobrala psíka, ktorý mi mal pomôcť vytvoriť teplý pocit domova. Pravda je, že v tých rokoch nám nevedel a nemal vôľu nikto zo slovenského veľvyslanectva poradiť, ktorá stredná škola by mohla byť v Dubline vyhovujúca. Cez všetko sme si museli prejsť sami. Štátna škola v Raheny de la Sale sa po dvoch mesiacoch ukázala ako absolútna nočná mora - dievčenské ozbrojené gangy, arogancia, ignorácia a pod. Ak sme chceli uchovať duševné zdravie, museli sme začrieť hlbšie do vrecka a dcéru zapísať na Grammar School v Droghede, ktorá patrí spolu s ďalšími tromi súkromnými školami medzi najlepšie v Írsku. Neľutujem to! Dcéra školu skončila, zmaturovala a dnes patrí medzi najlepších študentov na Portobello College, kde študuje právo. My s manželom sme boli prvé roky zamestnaní a až neskôr sme sa odvážili podnikať pod menom Gara’s Forge - Art Craft Handmade Wrought Iron (Garova vyhňa - ručne robené umelecké kováčstvo).

PODNIKANIE V OBLASTI UMELECKÉHO KOVÁČSTVA

Ja pracujem ako dizajnérka a manžel ako dizajnér, umelecký kováč. V tejto profesii pôsobil na Slovensku dvadsať rokov, takže má neuveriteľné skúsenosti, vedomosti a samozrejme talent, bez ktorého by jeho tvorba nebola taká výnimočná. Naše návrhy, prevedenie a fi nálny efekt sa radikálne odlišujú od výrobkov, ktoré na írskom trhu ponúkajú domáci “kováči-inžinieri”. Fakt je, že na Slovensku sa kvalita posudzuje v úplne v iných dimenziách. Prezentuje nás naša webová stránka: www.gara.ie. Zúčastňujeme sa umelecko- predajných trhov a výstav, kde Jozef názorne predvádza spracovanie železa do žiadaných tovarov a výrobkov. Tieto akcie sa vždy tešia mimoriadnej obľube. Máme už za sebou pár prác - za všetky uvediem aspoň poslednú, nachádzajúcu sa v Malahide. Je to La Spa Therapy, v centre za benzínovou pumpou, druhý dom na pravo. Zvonku ho zdobí neprehliadnuteľné zábradlie s lampami v čiernej farbe so striebornou patinou. Ak vojdete dnu, uvidíte, že celému interiéru dominuje bronzová tri metre vysoká socha, ktorá drží v pravej ruke točité schodište, končiace sa na treťom poschodí. Mermaid (Morská panna) ako sa dielo volá je plná zaujímavých detailov a nápadov, ktoré dali dušu celým kúpeľom. Po nej sú pomenované aj niektoré procedúry.

SŤAHOVANIE V NEDOHĽADNE

Podnikanie v týchto časoch nie je malina. Robíme stále - soboty, nedele, ťažko a sem-tam aj zúfalo. Zákazníci sa snažia dotlačiť nás k dekadentnej cene, účty však treba platiť. Je jasné, že teraz má problémy každý, celosvetová kríza dáva zabrať. Naše motto však je: “Po tme vždy príde svetlo.” A my dúfame, že veci sa pohnú a čoskoro to bude s kúpyschopnosťou obyvateľstva lepšie. Na Slovensko sa vrátiť neplánujeme. Dcéra má ešte štyri roky štúdia a celý život pred sebou. A my? Ak sťahovať, tak možno na dôchodok, niekde do teplých krajín, močiť si nohy v mori, vyhrievať kosti a chytať ryby. Aj tak sa stále na ne chystáme, ale počítam, že najbližších dvadsať rokov čas mať nebudeme!