Slovak in Ireland, magazine for Slovak community living in Ireland

Zuzana pracuje v Dubline ako tútor na špeciálnej škole pre deti so špeciálnymi potrebami. Je to energická Slovenka, ktorá verí, že život je krásny len to treba vidieť. V Írsku žije už päť rokov spolu so svojim írskym priateľom, s ktorým sa majú veľmi radi. Je šťastnou mamou troch dospelých detí a babičkou troch nádherných vnúčat. Okrem svojej práce stíha učiť aj slovenský jazyk nadšencov, ktorých priateľky sú Slovenky. Zuzana verí, že slovenčina je nádherný jazyk a dúfa, že si našu krásnu slovenčinu naše deti, a ďalšie generácie, zachovajú aj do budúcnosti.

Zuzana, pracuješ v Írsku na špeciálnej škole. Ako si sa k tejto práci dostala?

Je to škola pre autistické deti. Učí sa tam systémom jeden žiak jeden učiteľ. Dostala som sa tam ako iní. Po dlhom pohovore ma o týždeň zavolali, či môžem nastúpiť o týždeň. Povedala som, že mám mesačnú výpovednú lehotu a tak som nenastúpila. Neskôr som dala výpoveď a oni ma oslovili ešte raz a tak som mohla nastúpiť. Nie som učiteľ, ale tútor. Je to rozdiel, pretože nás berú ako špeciálnych asistentov, nie ako učiteľov, napriek tomu, že deti vlastne učíme. Je to tu iné ako u nás na Slovensku. Tu je väčšina tútorov s psychologickým vzdelaním. U nás musí mať človek špeciálno-pedagogické vzdelanie, aby mohol učiť v špeciálnom školstve.

Autizmus je pre mnohých ľudí možno neznámy pojem, resp. majú o tomto pojme iba hmlistú predstavu. Čo je teda autizmus?

Ak použijem poučku, je to porucha v komunikácii, sociálnych vzťahoch a hre. Nedá sa to popísať v krátkom rozhovore. A navyše je to široké spektrum príznakov a čŕt. Ak mám byť úprimná, nie som odborník v tejto oblasti, teda nevenovala som sa autistickým deťom na Slovensku. Tu som musela a stále musím veľmi veľa študovať, aby som obstála. Určite mi pomáha moje vzdelanie a skúsenosť, ale veľa voľného času musím venovať štúdiu. Inak by som asi robotu stratila, je tu dosť veľká fl uktuácia. Ľudia väčšinou po roku odchádzajú, je to tam naozaj náročné. V júni bol rok ako som tam, tak sa uvidí.

Ako si spomenula, na Slovensku si sa nevenovala autistickým deťom. Keďže máš špeciálnopedagogické vzdelanie, určite si pracovala v tejto oblasti. Čomu si sa teda venovala predtým, ako si sa rozhodla odísť do Írska?

Po skončení univerzity som nastúpila do Špeciálnej školy v Petržalke, kde som odpracovala 24 rokov. Pracovala som s deťmi s mentálnym postihnutím, samozrejme boli medzi nimi aj deti autistické, ale pred mnohými rokmi boli tieto deti zaradené do špeciálnych tried. Dnes už majú iný spôsob vzdelávania. Ja som mala väčšinu rokov deti v pubertálnom veku, teda od 10, 11 rokov až pokiaľ neskončili povinnú školskú dochádzku. Na špeciálnej škole má človek kvalifi káciu na všetky predmety, aj keď ja som sa zameriavala na prírodovedné predmety, telesnú výchovu a pracovné vyučovanie. To, že som zostala na jednej škole malo svoje pozitíva, ale aj negatíva. Rozhodnutie odisť do Írska nemalo s mojou prácou vlastne nič spoločné. Chcela som sa zlepšiť v angličtine. A keď som už bola tu, tak som nechcela zostať „nanny“. Inak, v Írsku som bola rok pred tým ako som sem prišla. Boli tu svetové hry špeciálnych olympiád. Zúčastňovala som sa ich ako asistent trénera futbalistov. Ešte doma na Slovensku som mala futbalový tím v mojej škole a bola som ich trénerka. Ale do Írska išlo družstvo z Liptovského Mikuláša. Tak som robila asistentku. A preto to Írsko. Mala som tu už odvtedy nejakých priateľov.

Opíš nám trošku, v čom spočíva tvoj pracovný deň.

Práca s deťmi začína o pol desiatej ráno. Končíme o 16.00. Deti odchádzajú domov o tretej. Takže máme hodinu na všetko čo musíme napísať, pripraviť na druhý deň. Je to systém vzdelávania ABA (Applied Behaviour Analysis). Každý deň sa zaznamenáva všetko, čo tútor s dieťaťom robil počas dňa. Je to dosť zložité a ťažko sa to vysvetľuje v krátkosti. U nás tento systém vzdelávania autistických deti nemáme.

Mnohí ľudia určite považujú prácu s “postihnutými” detičkami a ľuďmi všeobecne za namáhavú. Či už psychicky alebo fyzicky. Súhlasila by si s nimi alebo vôbec nie?

Nepociťovala som to až tak veľmi, keď som pracovala na Slovensku. Ale áno, tu v Írsku to nie je ľahké. Je to určite aj tým, že musím používať cudzí jazyk. Materinský jazyk je určite pre človeka najľahší. Niekedy som unavená psychicky aj fyzicky. Ale možno je to aj tým , že už nie som najmladšia. A možno aj tým, že ako cudzinec musí človek, neviem prečo, stále dokazovať, že na to má. A to je únavné. Aspoň pre mňa.

Ako vidíš autistov ty osobne? Určite učia ľudí vidieť svet inými očami. Máš i ty taký pocit? Čo ti práca s postihnutými deťmi dáva ako človeku?

 Mám túto prácu rada, pretože vidíš svet naozaj inými očami, niekedy hovorím takými ľudskejšími. Tam naozaj nezáleží na tom, kto má koľko peňazí a ako je kto oblečený. Sú to ľudia, a nehovorím len o autistoch, ktorí potrebujú pomoc, aby mohli žiť v spoločnosti. A je to nekonečná obeť rodičov, aby to zvládli. A spoločnosť akosi stále nemá prostriedky na to, aby títo ľudia mali zabezpečené vzdelanie aké potrebujú. Všetci v tejto oblasti sa stretávajú s fi nančnými problémami. Všetky tieto školy. A rodičia musia platiť oveľa viac na to, aby ich deti dostali vzdelanie aké potrebujú. Je to naozaj veľmi ťažké.

Dokázala by si porovnať ako pristupuje školstvo a spoločnosť ako taká k deťom so špeciálnymi potrebami tu v Írsku a doma na Slovensku?

Ako som už spomenula, školy majú problémy prežiť. Tieto školy zatiaľ nie sú zaradené do štátneho systému škôl. Sú to súkromné školy, kde štát platí len tútorov. Chod školy, ako takej, musia zaplatiť rodičia, čo je samozrejme veľmi drahé. Energie na kúrenie, pomôcky, vlastne všetko to musia zaplatiť rodičia detí. A vidím, že naozaj to nie je pre mnohých jednoduché. Áno, sú aj takí , čo si to bez problémov môžu dovoliť, ale tých nie je až tak veľa. Mnohí nemajú umiestnené deti a čakajú roky na to, aby sa im dieťa dostalo do špeciálnej školy. A porovnanie? Vlastne som už skoro 5 rokov v Írsku, ale som v kontakte s mojou školou, kde som pracovala. Takže viem, že aj u nás sú veľké problémy. Tiež chýbajú peniaze. A čítala som článok , že aj u nás majú rodičia takýchto detí problém so zaradením do škôl. Rodičia nevedia, čo bude s dieťaťom , keď skončí povinnú školskú dochádzku, chýba tam akési pokračovanie. A ako som sa rozprávala tu s rodičmi, tak aj tu je ten problém. Niekedy mladí ľudia končia v ústavoch sociálnej starostlivosti, pretože rodičia nemajú inú alternatívu. Je to na dlhé rozprávanie.

Počas rokov strávených v tejto práci si určite nadobudla množstvo skúseností a vedela by si rodičom poradiť v mnohých otázkach vzdelávania i tu v Írsku. Či už pre zdravé deti alebo deti so špeciálnymi potrebami. Máš pocit, že slovenskí rodičia sú dostatočne informovaní o rôznych možnostiach vzdelávania?

Nie, asi nie. Myslím si, že majú problém s vybraním školy. Ktorá je tá dobrá a ktorá nie. Rodičia veľakrát nevedia, na koho sa môžu obrátiť, keď dieťa má problémy. Tu v Írsku je to dosť zlé. Keď má dieťa problémy, čaká aj niekoľko rokov, kým ho pošlú na psychologické vyšetrenie. Mnohí rodičia si to platia sami a to je drahé. Za jedno sedenie so psychológom platia 500- 600 EUR. Čo si mnohí chudobnejší ani nemôžu dovoliť a tak čakajú na štátneho psychológa niekoľko rokov. Nemám to len z počutia, sama som bola toho svedkom. Išlo o dieťa, ktoré poznám už 4 roky a až teraz ho psychologicky vyšetrili. A ja som už pred 4 rokmi hovorila, že má problém a potrebuje špeciálneho pedagóga, aby zvládlo školu. A to je iba jeden z príkladov.

A nakoniec. Ako by si teda poradila rodičom pri rozhodovaní sa pre určitú školu? Ako by mali vedieť, ktorá škola bude vyhovovať potrebám ich dieťaťa a ktorá nie? Ako a kde by mali získať tie správne informácie?

V tomto veru poradiť neviem. Pokiaľ sa rozhodujú, vždy to je asi najskôr najbližšia škola pri bydlisku. Asi by som si všímala atmosféru v škole, teda pri rozhovore. Niektoré školy nechcú veľmi prijímať cudzincov. A asi by som sa opýtala na aktivity, ktoré majú pre deti. Je to dosť dôležité, najmä ak človek potrebuje mať dieťa v škole dlhšie. Niektoré školy poskytujú aj poobedňajšiu výchovu. Je toho veľa, a samozrejme ide aj o oblasť, v ktorej tá škola je. Či chcú mať dieťa v cirkevnej škole alebo v štátnej. Či chcú, aby ich dieťa nosilo uniformu alebo nie, ďalej sa tu delia školy na chlapčenské a dievčenské, ale sú aj zmiešané. Mne osobne sa páčila škola v Ranelagh. Bola to škola zmiešaná, deti nemali uniformu a bolo ich málo v triedach. Ale je tam čakacia doba aj niekoľko rokov. A získať informácie? No realita je taká, že nik v skutočnosti nepodá pravdivé informácie o tom, či je škola v oblasti, kde je veľa sociálnych problémov; kde učitelia nechcú pracovať a preto každý rok je tam niekto nový; kde nemajú sponzorov, pretože sa škola nachádza tam, kde sa nachádza. Samozrejme, ani drahá súkromná škola rodičom nezaručuje, že ich dieťa dostáva najlepšie vzdelanie. Tak je to asi všade.

(bf)