Slovak in Ireland, magazine for Slovak community living in Ireland

Z jedného nevinného rozhovoru, na ktorom som sa dozvedela, že aj v Corku to žije zaujímavými ľuďmi, som zo dňa na deň zorganizovala stretnutia, vytelefonovala ľudí a o dva dni cesta jasná – Cork. Zomlelo sa to naozaj veľmi rýchlo. Som rada, že som sa nakoniec so všetkými tými zaujímavými ľuďmi stretla, pretože v utorok na obed väčšina, ak nie všetci, normálni ľudia pracujú. No zdá sa, že tí v Corku sú alebo nenormálni alebo veľmi výnimoční alebo umelci...

Podávali si ma z rúčky do rúčky a za rúčku

Taxikár ma pred odletom vyprevádzal slovami: “Cork je vtedy pekný, keď je pekné počasie. Uži si to!“ Zamávala som slnkom vysvietenému Dublinu a nasadla na lietadlo do Corku. Cork ma privítal jemným dažďom. Vôbec mi to však neprekážalo. Bolo to príjemné. Vzduch bol čerstvý, čistý a mala som pocit, že je po daždi a ja som doma, na Orave. Musím povedať, že ešte predtým, ako som si organizovala stretnutia, som sa stretla s veľkou ochotou. „Ja prídem po Teba na letisko a potom ťa odveziem do mesta.“ Iný zase: “Ja si ťa vyzdvihnem pred poštou a potom ťa „prinesiem“ k zvyšnej skupinke.“ Takto pekne si ma prehadzovali z rúčky do rúčky ako malé dieťa. Po dlhej dobe, musím povedať, že to bolo veľmi príjemné. Taký malý „treatment“ a neskutočná radosť z toho, ako sa ľudia vedia otvoriť a byť priateľskí aj k človeku, ktorého vôbec nepoznajú.

Umelec: “Ešte nedozrel čas“

Poďme, ale pekne poporiadku. V Corku ma privítal jeden starší pán. Nazvime ho Umelcom. Vďačne mi pomohol s kufríkom, posadil ma do svojho pracovno-terénneho auta a vydali sme sa na krátku, 15 minútovú cestu úzkou cestičkou, niekde do lesa. Vošiel do svojho malého-veľkého osídla a ukázal, kde, ako, z čoho žije, čo robí a plánuje. Tento pán vo mne zanechal dojem v tom, ako žije. Príbytok, v ktorom ma privítal, mi dával jasne za pravdu - Umelec. Spôsob života? Umelec. Životná fi lozofi a? Umelec. Pevne dúfam, že skôr, či neskôr prinesieme rozhovor aj s týmto zaujímavým človekom, pretože ako sám povedal: “Ešte nedozrel čas.“

Pán XYZ mal írsky párok napichnutý na špajchli a chodil po svojom obľúbenom English Markete spokojný a šťastný, že je tam, kde sa cíti tak dobre

Prebehlo z rúčky do rúčky a ďalšie stretnutie bolo pred poštou s charizmatickým XYZ. Keď mi, ale vo svojom útulnom apartmáne povedal: “Neskôr. Ešte nie je ten správny čas,“ mala som pocit, že Cork sa postavil proti mne a ja nebudem mať tých fantastických ľudí, ktorých som tak veľmi túžila predstaviť v rubrike „Sme v ...“. Sú to naozaj zaujímaví ľudia, a ja už teraz trpím nedočkavosťou, kedy Vám ich predstavíme. Toľko moje prvé dve a (ne)úspešné stretnutia. Predtým, ako prišla fáza z rúčky do rúčky, mi XYZ ukázal miesto, kde chodí najradšej. English Market v centre Corku, kde na jednom mieste nájdete čerstvé ovocie, syry najrôznejších druhov, organické jedlo, sladkosti, sušené ovocie, či na grile opekané írske párky. Doteraz mám ten obraz v hlave. Pán XYZ mal írsky párok napichnutý na špajchli a chodil po svojom obľúbenom English Markete spokojný a šťastný, že je tam, kde sa cíti tak dobre.

 Chlapci si pozorne prezerali ženy a ochkali pri pohľade na ne

Z rúčky do rúčky sme sa usadili na malej terase krčmičky The Roundy a tam prebehli naše nasledovné rozhovory. Len tak sme tam všetci sedeli. Ja, Luka, pán XYZ, Umelec, neskôr sa pridali Eféndy. Slávka a Marek. Umelec a Eféndy spokojne bafkali svoje cigaretky a pozorovali ľudí, na ulici, ktorí ich míňali. Luka im občas vystrčil svoj fotoaparát rovno pred „ksicht“ a cvak. Cvakal ako odušu a mal z toho neuveriteľnú radosť. Ako malé decko, ktorému kúpite obľúbenú hračku. Našťastie sa všetci zachytení usmiali a išli ďalej. Bola som rada, že mu nik neuvelebil dlaň na jeho malej tváričke. Pán XYZ zdravil okoloidúcich ostošesť. Ľudia v tomto malom mestečku sa asi musia poznať, v duchu som si pomyslela, keď nás míňali ľudia. Slováci aj cudzinci sa zastavovali pri skupinke Slovákov, aby pozdravili kamaráta, či známeho z práce.Chlapci si pozorne prezerali ženy a ochkali pri pohľade na ne. Ja som tam tak sedela, pozorovala a vnútri som sa smiala. Nie, nepridala som sa k hodnoteniu, nerobím to rada. Tak som tam tak pokojne sedela a čakala na svoje ďalšie rozhovory.

„Tak čo, nepresťahujete sa k nám do Corku?“

Koniec dňa sme zakončili v talianskej reštaurácii. Rozprávali sme sa takmer o všetkom. O svojich rodinách, o jedle, o práci a bežných veciach. Prišla posledná spoločná foto alias „Cork vo vzduchu“ a pomaly lúčenie. Všetci sme sa spriatelili a mala som pocit, že sa poznáme veľmi dlho. Bolo asi 22.00, keď sme sa blížili k autám. Prechádzali sme pomedzi úzke uličky, mne pripomínajúce Rím, smiali sme sa nad naloženým bagrom zaparkovaným v centre mesta vedľa osobných áut (ako to vedia len Íri) a užívali si ten moment. Slávka sa ma nakoniec opýtala: “Tak čo, nepresťahujete sa k nám do Corku?“ CORKU Sme v ... >> Corku Slovak iinn Ireland www.irsko.ie/slovakinireland 21 Všetci to tam majú radi. Milujú to mesto. To maličké mesto s neuveriteľnou atmosférou a čarom. Ja jej na to, že asi nie. V duchu som si pomyslela: “Ja zostanem verná svojmu malému, veľkému, špinavému, nepeknému (ako ho mnohí nazývajú), no v mojom srdci bývajúcemu mestečku Dublin. Dovidenia Cork. Bolo mi s Vami pokojne a príjemne. Dobre som sa s Vami - tam u Vás cítila. Dúfam, že sa čoskoro stretneme a bude nás viac.                   

Miki Barlok prišiel do Írska, aby sa z architekta stal profesionálny fotograf. Fotí modelky, módu, architektúru, koncerty, známe osobnosti atď. Ako sám hovorí: “ Rád sa prechádzam po Corku a neviem sa ubrániť úsmevu na tvári. Všetci sa tu poznajú a človek sa tu cíti ako doma Slovensko milujem, ale v Corku sa mi žije krásne.“

Do Írska som prišiel vo februári 2006 pôvodne s vidinou, že tu pobudnem pol roka a potom sa vrátim domov. To som ešte netušil, ako sa mi Írsko zapáči. Momentálne som full-time profesionálny fotograf. Nebolo to však vždy tak. Keď som prišiel do Írska, tak som pracoval ako architekt, pretože túto robotu som si vybavil už zo Slovenska cez internet. Bolo to aj kvôli tomu, že som vedel, že tu budem krátko a tak som nechcel riskovať. Fotiť som začal, keď som mal asi osem rokov. Neviem presne, ale v každom prípade veľmi skoro. Ešte na staručký manuálny foťák. Fotil som vtedy na čiernobiely fi lm a v tmavej komore som si ho vyvolával. To bola veľká zábavka. Netvrdím, že vtedy som fotil úžasne, ale vďaka manuálnemu foťáku a vyvolávaniu fotiek som sa naučil pracovať s expozíciou a kompozíciou. Už na Slovensku som mal pár fotografi ckých zákaziek, pre reklamnú agentúru a iných klientov. Takže fotografi a mala v mojom srdci vždy veľmi silné miesto. Keď som pracoval v Írsku ako architekt, stále som sa snažil preraziť do fotografi ckých kruhov, ale to išlo len ťažko, keďže som mohol fotiť iba vo voľnom čase. Tak som si jedného dňa povedal, že kašlem na všetko a idem to skúsiť po svojom. Dal som výpoveď a začal som fotiť. Samozrejme ako cudzinec, to nebolo ľahké presadiť sa. Našťastie sa ľuďom páčili moje fotky a začal som dostávať stále viac a viac zákaziek. Mal som výhodu aj v tom, že som začal svoj biznis ešte pred nástupom recesie, takže trh bol trochu otvorenejší. Neviem si predstaviť urobiť podobný krok dnes. Bol by to veľký risk, pretože vďaka recesii je vidieť, že sa kruhy trochu začínajú uzatvárať. Fotím módu. Teraz som otvoril moju výstavu Fashion fotografi i v Boardwalku. Obavám sa, že v čase vydania tohto časopisu už bude výstava skončená. Fotím aj nejaké portfólia pre modelky, ale skôr sa snažím tvoriť editoriálnu fashion fotografi u. Nejaké veci sa objavili v časopisoch, niečo boli kampane pre dizajnérov, alebo obchody. Fotím aj architektúru. To fotím pravidelne pre časopisy. Fotím strašne veľa koncertov. Už len na mojej webstránke www.barlokphoto. com mám viac ako 50 koncertov a to som ju neupdatoval už veľmi dlho. Som veľmi rád, že som mal príležitosť fotiť ľudí ako Eric Clapton, Slayer, Paul Simon, Pink, Napalm Death, Duran Duran, Flaming Lips a mnoho ďalších. Potom fotím portréty. Nie však rodinné portréty, ale väčšinou nejakým spôsobom významných ľudí do časopisov a tak. Fotil som aj nejaké kapelky na obaly ich CD-čiek. Potom fotím rôzne veci pre noviny. Takže aj veľa športu a plno iných akcií. No a potom ešte veľa promo fotiek pre mojich klientov. Od propagácie malých akcií až po reklamné kampane, ktoré zahŕňajú celé brožúry a billboardy. Takže je toho vcelku dosť. Cork je úplne úžasné mestečko. Nie je veľmi veľké. Ja viem, že je to druhé najväčšie mesto Írska, ale je v ňom veľmi príjemná dedinská atmosféra. Dedinskú myslím v tom najlepšom zmysle slova. Všetci sa tu poznajú a človek sa tu cíti ako doma. Je tu taký pokoj. Rád sa prechádzam po Corku a neviem sa ubrániť úsmevu na tvári. Je tu fajn. Takže možno aj preto zatiaľ neplánujem sa vrátiť na Slovensko. Ťažko povedať, čo budem plánovať o pár rokov, ale zatiaľ mám pocit, že tu už ostanem. Slovensko milujem, ale v Corku sa mi žije krásne.

Peter Čtvrtníček alias „Efendy“ prišiel do Írska v auguste 2005. Netrvali ani dva mesiace a s kamarátom si založili stavebnú fi rmu, ktorá veľmi dobre prosperovala. Medzičasom sa s obchodným partnerom rozišli a momentálne Peter zamestnáva viac ako 40 ľudí. Krízu v stavebníctve necíti, ba práve naopak – z krízy ťaží. Podarila sa mu zaujímavá vec a totiž: presvedčiť írskeho partnera, aby investoval svoje peniaze na Slovensku. Okrem toho plánuje do Írska „pritiahnuť“ aj nemenovanú slovenskú fi rmu, ktorá by svoje výrobky predávala na írskom ostrove. Pred príchodom do Írska pracoval v Španielsku, neskôr v Jordánsku kde sa vytvárala špeciálna jednotka Červeného kríža. Súčasne v Nigérii a Mali a nakoniec v Spojených Arabských Emirátov až došiel do Írska.

Peter pochádza z Banskej Bystrice. Študoval Priemyselnú ekológiu ako odbor, čo v praxi znamená (Environmentálny management, Fyziku jadrových reaktorov a Odpadové hospodárstvo) na STU v Bratislave. Na Slovensku nežije asi osem rokov. Je kozmopolitný človek, pre ktorého je domovom celá Európa. Chcel by žiť v Severozápadnom Španielsku, a súčasne aj na Slovensku. Biznis v Írsku plánuje rozbehnúť do takej miery, že neskôr by odovzdal štafetu mladému manažérovi, ktorému bude dôverovať. 

KEĎŽE PRÁCE BOLO STÁLE VIAC, BIZNIS SME ZAČALI ROZVÍJAŤ OFICIÁLNOU CESTOU

„Do Írska som prišiel zo Spojených arabských emirátov za priateľom. Na začiatku sme si urobili „rating“ ohľadom toho, ako rýchlo a do akej miery sa dá rozbehnúť biznis v Írsku. On bol v Írsku zamestnaný tretí mesiac a tak sme ten počiatočný prehľad mali.“ Po krátkom čase dostali prvý kontrakt. Postupne sa kontakty a práca nabaľovali a bolo jej viac a viac. Za všetko vďačili dobrej, kvalitnej a systematickej práci. Robili prvý dom, neskôr ďalší, pribudli aj prístavby. „Najskôr sme začali dvaja, potom sme prijali jedného zamestnanca, a tak sme fungovali asi dva mesiace. Po dvoch mesiacoch sme dostali dva veľké kontrakty, tak sme prijali ďalších piatich ľudí. No dostali sme sa do situácie, že už toho bolo veľa a inkasovali sme aj väčšie peniaze - tak sme otvorili fi rmu. Prijali sme účtovníka a biznis sme začali rozvíjať ofi ciálnou cestou. To bolo niekedy v decembri 2005,“ rozpráva Peter.

V CORKU SME ZVLÁDLI NAJVYŠŠIU BUDOVU ÍRSKA - THE ELYSIAN

Takto fungovali asi dva roky. Situácia v Corku a v celom Írsku sa začala zhoršovať a Peter so svojim spoločníkom sa rozhodli, že bude najlepšie, keď sa rozídu. Peter dopĺňa: „On išiel svojou cestou a ja svojou. On chcel stále zostať pri prístavbách, pretože bol toho názoru, že v tom vždy bude práce dosť. Ja som sa rozhodol ísť cestou možno riskantnejšou, ale myslím si, aj úspešnejšou. Momentálne zamestnávam okolo 40 ľudí a robil som v Corku tie najväčšie stavby, ktoré sa tu nachádzajú. Robíme všetko, čo sa týka stavebníctva. Mám viazačov železa, betonárov, omietkárov, strechárov a ďalšie profesie. Viem postaviť celý dom od základu, no radšej sa orientujem na špecializované práce, pretože je to lepšie platené. V Corku sme zvládli aj najvyššiu budovu Írska, ktorá bola postavená - The Elysian. Tam sme robili všetky vnútorné omietky, zvukoizolácie, a tým sme získali vynikajúce referencie.“ Peter pokračuje: „Prišla kríza, a práce bolo čoraz menej. Táto situácia sa dala očakávať, pretože Írska ekonomika nebola veľmi zdravá aj z toho dôvodu, že 25% z HDP tvorilo stavebníctvo, čo by pri zdravej ekonomike malo byť okolo 12,5%. Oni takto fungovali päť rokov, takže bolo jednoznačné, že to raz musí padnúť. Pri prácach na The Elysian som sa zoznámil s mnohými váženými manažérmi z Corku, najviac som sa však zblížil s fi rmou Obor. Obor je írska fi rma, ktorá chcela postaviť dom. Na tom sme sa nedohodli a neskôr ma oslovili, s požiadavkou, či im viem poskytnúť kvalitných tesárov a viazačov železa. Začal som byť fl exibilný. Urobil som konkurz, vybral pár ľudí a spolupráca sa začala rozvíjať. Teraz u nich zamestnávam 20-25 ľudí. Idem cestou „ Total Quality Management“. Ľudí a prácu si riadim sám, mám akurát jedného účtovníka,“ jedným dychom dodáva Peter.

ZLOMILA SA POSLEDNÁ BARIÉRA A ÍRI PLÁNUJÚ INVESTOVAŤ PENIAZE NA SLOVENSKU

Táto írska fi rma Obor začala prejavovať záujem o investovanie peňazí na Slovensku. Oslovili ma akurát v tom období, keď zistili, že to v Írsku „padá“. A presvedčila ich aj nová mena na Slovensku. Pri tej príležitosti, keď Luka Brase otváral v Corku výstavu, som sa stretol s pánom veľvyslancom. Ja som mu poslal plán, o čom to celé bude, čo od neho očakávam a potom sme spolu išli  do fi rmy Obor. Veľvyslanec im predstavil krajinu a odvtedy sa v nich zlomila posledná bariéra a idú to toho. Dal som im na výber projekty, z ktorých si môžu vybrať. Ďalšia spolupráca medzi Slovenskom a Írskom by mala spočívať v exporte slovenského výrobku na írsky trh. Ide o slovenského výrobcu zaoberajúceho sa výrobou izolačných systémov, na ktoré dnes v Írsku môžete získať grant od írskej vlády a zároveň by sme pomohli aj slovenskej ekonomike, “ hovorí Peter s nadšením.

MNE KRÍZA POMOHLA A ROZRÁSTOL SOM SA TAKMER DVOJNÁSOBNE

Na otázku, či cíti krízu v stavebníctve, Peter odpovedá: “Mne kríza pomohla a rozrástol som sa takmer dvojnásobne. Tým, že padlo veľa slabších fi riem, znížila sa mi konkurencia, pretože robím práce veľmi špecifi cké, s potrebnými certifi kátmi.“

V ÍRSKU PLATIA GENTLEMANSKÉ DOHODY

Pri porovnávaní toho, ako sa Petrovi podnikalo na Slovensku a ako v Írsku, odpovedá: „Na Slovensku som podnikal asi štyri roky, fi rma je naďalej funkčná, aj s mojími dvoma spoločníkmi, no predtým to bolo niečo strašné. Korupcia, veľmi ťažké presadzovanie sa nových fi riem a už vôbec nie s mladými ľuďmi. V Írsku bola fi rma na svete do dvoch mesiacov a v priebehu troch mesiacov sme dostali veľké kontrakty. Takže viac menej to bolo oveľa ľahšie v Írsku.“ A na aké pikošky narazil Peter pri podnikaní v Írsku? „V Írsku platia gentlemanské dohody. To je britská škola. V živote som nemal podpísaný žiadny kontrakt, ani jeden. S Írom sa musíš dohodnúť a musíš vedieť poriadne argumentovať. On sa dá presvedčiť, pokiaľ máš dar reči. Pečiatky nepoužívajú.“

CHÝBAJÚ MI KOPCE, SNEH, HOKEJ A LYŽOVANIE A HORÚCE LETÁ

Peter je večne nespokojný človek. K svojmu životu potrebuje vždy trošku adrenalínu a nemôže byť dlho na jednom mieste. „Cork ako mesto sa mi páči, aj Írsko – je tu čo obdivovať. Chýbajú mi však kopce, sneh, hokej, lyžovanie a horúce letá. Na začiatku som zažil taký menší culture shock, príde mi to tu celé také stiesnené, chýba mi tu priestor. Cesty lemované kamennými múrmi, ohrady, ploty ... Corkáči sú veľkí nacionalisti a rebeli a v tomto čase krízy sa vzmohla nenávisť voči cudzincom a je to veľmi cítiť. Írsko mi bude určite chýbať, keď raz odídem “ nakoniec dodáva.

Na Slovensku som bol od mala, chcel som vyskúšať niečo iné

„Páčil sa mi tu život, uvoľnenosť a prostredie mi zapasovalo do môjho životného štýlu. Doma som to už poznal a chcel som vyskúšať niečo nové, zlepšiť sa v jazyku a predĺžiť si mladosť. Nechcel som ísť typickou cestou, ako išla väčšina mojich spolužiakov; skončiť školu, nájsť si prácu a „zakvasiť“ na Slovensku. Ako čerstvý inžinier ekonómie som s veľkými očami prišiel do Corku, chcel som si nájsť lepšiu prácu. Nebolo to jednoduché, hoci som mal skončenú vysokú školu, chýbali mi potrebné skúsenosti a navyše tam bola aj jazyková bariéra. Nakoniec som v začiatkoch pracoval v reštaurácií a o rok na to som sa dostal do AIB banky.”

Prácu som si vybavil vo výťahu pri doručovaní pizze

Marek opisuje situáciu, ako sa dostal z reštaurácie do AIB banky: “Bola to zhoda náhod, šťastie,ale aj trochu mojej šikovnosti a odvahy. Otvárali novú pobočku na Patric Street a dostali sme objednávku pizze, ktorú sme mali doručiť do banky. Prišiel šéf a ten ma poslal pizze doručiť. Vošiel som do banky a vo výťahu som sa prihovoril jednej pani (nakoniec sa z nej vykľula HR manažérka) a opýtal som sa jej, ako je možné získať prácu v banke, či berú aj cudzincov. Za 15 sekúnd som jej o sebe v rýchlosti povedal, že som skončil vysokú školu ekonomickú, rozprávam plynule po anglicky a mal by som záujem o prácu vo fi nančníctve. Nečakal som od toho nič. No z banky som vychádzal s dobrým pocitom. O dva týždne som dostal telefonát do reštaurácie, že pokiaľ mám záujem, mám sa jej ozvať. Po dvoch kolách pohovorov som sa do banky nakoniec dostal.” Celkom mi zahralo do kariet, že v tom čase bol v Corku veľký nával Slovákov, Čechov, Poliakov a v banke potrebovali niekoho vhodného, kto rozpráva po anglicky a zároveň rozumie týmto jazykom a bude im vedieť pomôcť. Tam som pracoval rok a pol. Postupne som mal na starosti vybavovanie kreditných kariet, hypotéky, ale aj pôžičky. Pre Slovákov a Poliakov som bol vzťahovým manažérom. Ešte doteraz mi volajú ľudia, že stratili kartu, alebo si zablokovali pin, aby som im pomohol. Bola to dobrá skúsenosť,” s úsmevom dodáva.

Developing na Slovensku je stopnutý kvôli kríze

„Medzitým, ako som pracoval v banke, ma oslovila skupina Írov, ktorí mali hypotekárne centrum a ich ponuku som prijal. Tam som pracoval rok a pol. Počas mojej práce som Írom navrhol, aby sa prišli pozrieť na Slovensko, na realitný trh. Vtedy tam bol realitný boom. Zorganizoval som stretnutia s ar- Do Írska prišiel v roku 2004 ako študent po štvrtom ročníku na vysokej škole. Prišli tu spolu s kamarátmi zo Slovenska, našli ubytovanie a prácu. Marek prišiel do Írska po prvýkrát len na tri mesiace, pretože si chcel dokončiť vysokú školu. Po skončení vysokej školy v júni 2005 prišiel späť do Corku. Prvý krát sa mu v Corku páčilo, tak sa tu opäť vrátil. V Corku má rád uvoľnenú atmosféru, multikulturálnosť a írsky Guiness. Marek pracoval ako vzťahový manažér pre Slovákov, Čechov a Poliakov v AIB banke a pokúšal sa aj o developing na Slovensku. Kvôli kríze sa však všetko stoplo a on, keďže pracoval v oblasti hypoték, prišiel o prácu. Marek spolu so Slávkou organizujú Slovákovice, kde sa každý mesiac stretáva takmer 200 Slovákov z Corku a okolia. Marek Ledecký. chitektmi, právnikmi, stavebnými spoločnosťami, bankami, realitkami. Začali sme vyvíjať aktivity ohľadom rezidenčného developingu na Slovensku. Boli sme už veľmi blízko, no prišla kríza a museli sme prehodnotiť svoje plány. Prišla kríza, a ja som stratil prácu,“ rozpráva Marek.

V decembri 2008 som plánoval odísť z Írska natrvalo

Marek pokračuje: “V auguste 2008 som bol tri mesiace bez práce a teraz robím vo fabrike. Nie je to práca, ktorá je mojim snom, ale je to práca. V tomto období je dôležité mať prácu. V decembri 2008 som mal kúpenú spiatočnú letenku a chcel som odísť domov natrvalo, no prehodnotil som svoje ďalšie pôsobenie a rozhodol sa ostať ešte pár mesiacov. V tom čase dorazila kríza na Slovensko. Netuším, ako dlho tu budem, i keď po štyroch rokoch strávených v Írsku ma to už ťahá domov. Som otvorený novým príležitostiam. Uvoľnenosť, otvorenosť a viac príležitostí je to kvôli čomu som v Írsku. Doma sa mi ľudia zdajú byť viac napätí, strnulí,“ hovorí Marek.

Slovákovica v Corku

Marek Ledecký so Slávkou Lindvaiovou organizujú v Corku Slovákovice už takmer dva roky. „Slovenské párty sa v Írsku organizovali od roku 2004 s väčšími alebo menšími prestávkami. So Slávkou nám napadlo, že prečo nezorganizovať párty pre Slovákov. Robíme to už rok a pol. Snažíme sa robiť párty atraktívne, vždy navodiť nejakú tému, aby to nebolo o tom istom. Zo začiatku chodilo okolo 300 ľudí, teraz sa chodí pravidelne, každý prvý piatok v mesiaci zabávať asi 200 ľudí. Veľa Slovákov už odišlo na Slovensko. Mimo toho sme úspešne zorganizovali aj koncerty Chiki-liki-tua, Helenine oči, IMT Smile a Desmod,“ zakončuje Marek.

Slávka Lindvaiová je prirodzene šťastný človek. V írskom Corku našla svoju slobodu a cíti sa tu ako doma. Miluje Cork, má rada ľudí a svojou pozitívnou energiou si získa každého človeka. Spolu s Marekom Ledeckým Slávka organizuje slovenské párty v Corku – Slovákovice.

„V júli 2004 som prišla do Írska na intenzívny jazykový kurz, pretože som po anglicky nevedela ani „ceknúť“. Jazykový kurz som skončila a päť týždňov som pracovala v hoteli, no potom som odletela do Košíc dokončiť školu – verejnú správu. Po absolvovaní vysokej školy som si na Slovensku našla prácu, no nebola som stále spokojná. Chcela som si predĺžiť mladosť, a tak som sa vrátila naspäť do Írska. To je tak: nemáš tu rodičov, zodpovednosť, zarobíš si na seba, môžeš lietať... Doma sú očakávania. Vrátila som sa do Írska a pracovala v tom istom hoteli, v Jurys. Tam som robila čašníčku a vydržala som osem mesiacov. Popritom som chodila na všetky možné jazykové kurzy. Po krátkom čase, keď som sa zdokonalila v jazyku, som si začala hľadať prácu v kancelárii, “ rozpráva. „Prácu som si našla hneď, nastúpila som do Marriot call centra. Robila som data admin coordinator, data fullfi lment a potom marscha coordinatora. V priebehu roka som vystriedala tri funkcie. Po roku som dala výpoveď. Bol čas na zmenu, posunúť sa niekam inam. Nemala som nič. Po troch týždňoch som si našla ďalšiu prácu a teraz robím vo fi rme Citco, čo je amsterdamská banka, a jednou z činností je aj správa fundov a akcií. Robím na oddelení Procesu informácií. Spracúvavam meniace sa ceny akcií, nákup, predaj a tak. Chce sa vôbec Slávka vrátiť na Slovensko? „Určite chcem žiť na Slovensku. Doma je doma.” A nakoniec, ako si Slávka spomína na začiatky, kedy vznikla myšlienka organizovať Slovákovice v Corku? „Zavolal mi Maroš Karabinoš, že keďže tu poznám veľa ľudí, mohla by som zorganizovať nejaké slovenské akcie. Na jeho podnet som si teda zaumienila, že pôjdeme do toho. A tak som oslovila kamaráta Mareka Ledeckého a párty v Corku organizujeme až doteraz.“

Matej Barlok je v Írsku od októbra 2004 a momentálne je zamestnaný vo firme Alcon. V Corku pred dvomi rokmi neexistovala možnosť navštíviť koncert slovenskej či českej kapely. Boli tam organizované len česko-slovenské párty, a preto Matej Barlok, brat Mikiho Barloka, sa rozhodol pozvať do Corku Jaromíra Nohavicu, ikonu hudobnej scény. Jaromír Nohavica v Corku odohral 7.10.08 skvelý koncert, ako súčasť svetového turné pred vypredaným hľadiskom. Po koncerte bol Matej oslovený na spoluprácu manželmi Buchtovými z Dublinu (organizátori koncertov v Dubline). V Corku zorganizovali koncert Jaromira Nohavicu, Horkýže Slíže, Vidiek, Divokej Bill a na jeseň pripravujú Riša Mullera, dvojkoncert Chinaski a Desmod a pred Vianocami Kabát. Cork je jeho prechodným domovom, kde žije už päť rokov bez dáždnika. Toto mestečko mu veľa dalo, ale aj vzalo. Určite sa chce vrátiť späť na Slovensko jedného pekného slnečného dňa, postaviť dom a zasadiť strom.