Slovak in Ireland, magazine for Slovak community living in Ireland

Kamaráti mu hovoria, že je Avar. Neustále cestuje a sťahuje sa. 25-ročný Dolnokubínčan, grafik a umelec svojím fotoaparátom reflektuje realitu. Jeho meno je Luka Brase. Luka Brase študuje na Slovensku a od roku 2004 žije aj v Corku. Tam začínal ako pomocník v kuchyni. Dnes sa živí iba umením a prednedávnom mal v Cork Vision Centre výstavu Part of Me v rámci projektu ART ON THE WAY. “Na tomto ostrove, v tomto priestore je niečo mystické,“ dušuje sa Luka pri pomyslení na Írsko. Na otázku, kde momentálne žije s nadšením dopĺňa: “Jeden deň som v Corku, potom v Holandsku a na Slovensku. Som Európan...“

Kedy si prišiel do Írska a aké boli tvoje začiatky?

Prišiel som tu v roku 2004 a mesiac a pol som nemal prácu. Neskôr som si našiel prácu pomocníka v kuchyni na pár hodín. Drhol som dlážku a podobne. To leto bolo na Slovensku nádherne a otec mi volal do Írska: “Kašli na to synu, príď domov.“ Ja som ale z Írska odísť nechcel. A neskôr ma prijali do „security“ spoločnosti. Tam som bol veľmi spokojný, aj dobre fi nančne ohodnotený a keď sa tam už „rozbehol“ - v práci som aj spával. Zobudil som sa a €150 na účte. Potom som si začal uvedomovať, že tam nemusím spať, ale môžem kresliť. Tam som začal kresliť prvé kresby z írskeho obdobia, ktoré sa momentálne vystavujú. Na začiatku však nebolo možné živiť sa len umením, a tak som robil „riadne“ pracoval a popritom som robil aj umenie. Kedykoľvek som mohol z fi rmy odísť a vrátiť sa naspäť.

Kto sa skrýva za menom Luka Brase?

Moje pravé meno je Lukáš Brašeň a narodil som sa v Dolnom Kubíne. Luka Brase je mladý výtvarník, ktorý prezentuje témy dnešných dní, nebojí sa správať zodpovedne voči veciam naokolo a voči samému sebe. Myslí si, že je na ceste za svojím cieľom. Luka Brase je v podstate človek, ktorý robí výtvarné umenie a spája ľudí blízkych výtvarnému umeniu do celku, kde vytvárame ďalšie projekty výtvarného umenia ako napríklad happeningy, performance s ľuďmi, ktorí sú schopní spolupracovať.

Akými charakteristikami by mal oplývať výtvarník, ktorý chce robiť umenie?

Ja si myslím, že v prvom rade by mal nájsť tú cestu, akou formou média sa chce vyjadrovať, na čo by chcel svojimi vecami poukázať pri tom svojom umení a určite sa nebáť byť trošku dravý, lebo dnes sú ľudia dosť pohodlní a majú pocit, že k nim všetko príde samo. Lenže nikto k nim nepríde a nepovie: “Ahoj Luka, ideš si spraviť výstavu?“ Takto to určite nefunguje. Jednak je to dlhodobý proces, od podania žiadostí, čakania až po riešenie portfólia a ľudia si myslia, že je to jednoduché. Nič nie je jednoduché, čo sa chce tváriť ako dobré.

Ako si sa dostal ku konkrétnemu druhu média, teda k fotografii a grafike?

V prvom rade musím povedať, že sa necítim ako fotograf. Používam médium fotografi e ale nie som fotograf, pretože len refl ektujem realitu okolo. Podľa môjho názoru je fotografi a refl ektovaním reality okolo seba, lebo neskôr ju môžem meniť v počítači, robiť nové kompozície, koláže, ako robím ja ale je to len to, čo už je videné mojím, resp. tvojím okom.

Prečo sa potom ľudia, ktorí premietajú realitu nazývajú fotografmi?

Kedysi boli fotografi iní ako teraz. Dnes je doba photoshopu a nového média a každý môže byť fotograf. Mobilným telefónom fotia všetci a majú 8 či 20 gigové karty. Vytráca sa to fl uidum fotografi e v čierno-bielej komore, vyvolanie si fi lmu a čakanie na svetlo, ktoré vôbec nemusí prísť celý deň. Niektorí ľudia nafotia aj tristo fotiek za deň. Aj keď človek veľa fotí, je potrebné vedieť selektovať. Ja robím konceptuálne umenie. Premýšľam nad tým, čo chcem odfotiť. Necvakám rad za radom bez zmyslu. Keď robíš dokumentárnu fotografi u, tak sa to dá. Prídeš do mesta, nafotíš a ukážeškamarátom. Ale v rámci toho ďalšieho použitia v umeleckom procese je lepšie popremýšľať nad tým, čo chceš tou danou vecou vyjadriť.

Luka, ty nie si len umelcom, ktorý reflektuje realitu, ale aj grafi kom... Alebo ťa môžeme nazývať?

Som grafik, ktorý využíva médium fotografi e a snaží sa ho spojiť s grafi kou dohromady, čo sa mi zdá ako dobrá „fusion“ toho celého. Je dobré vždy nájsť nové pohľady na určité veci, nájsť nejaké nové techniky, aj keď jednoduché to nie je, pretože väčšina vecí už bola dávno vynájdená. My ľudia len oprašujeme staré veci a robíme z nich nové. Takmer nikto dnes, či už je to v hudbe alebo tanci, nevymyslí absolútne novú vec, lebo všetko vychádza z toho starého. A hlavne, dobré veci vychádzajú zo starých vecí. Tzn. nedá sa vynechať praveké umenie, alebo Picassa a začať robiť abstrakt, keď nevieš nakresliť hlavu.

Vieš mi vysvetliť, čo je to grafika?

To sú tie klasické tlačiarenské techniky ako linoryt, drevoryt, suchá ihla, kde najskôr pracne vytvoríš nejaký vzor, ktorý sa potom mechanicky otláča na strojoch, a neskôr na papier. Je potrebné urobiť xy výtlačkov, aby to vyšlo. Musíš sa naučiť, koľko farby máš naniesť, na aký papier, ako máš na tom stroji zatlačiť. To je tá klasická grafi ka, ale momentálne, to, čo robím aj ja je spájanie grafi ky s fotografi ou. No a musím pripomenúť, že robím aj perokresbu.

Čo je to perokresba?

Je to vlastne kresba tušom, ceruzkou a rôznymi odnožami ceruziek.

Čím fotíš?

Nikonom, ja som Nikonista.

Zažil si aj ty fotenie starým fotoaparátom, kde si musel všetko nastaviť a potom fotografiu vyvolať?

Zažil som to staré remeslo, kedy som vyvolával fotky aj osem, desať hodín, kedy nevyšla ani jedna a urobil som ich sto. To malo neskutočnú atmosféru a fl uidum.

Aké školy si vyštudoval?

Stredná škola bola v Ružomberku – textilná, ktorá sa neskôr premenovala na Školu Úžitkového Výtvarníctva. Tam som študoval tkáčsku tvorbu. Je to veľmi pekné remeslo a mám pocit, že sa to tak akosi vytráca. Bohužiaľ sa všetko dobré vytráca a nastupuje nová generácia zvláštnych vplyvov. Prvá vysoká škola bola denným štúdiom na Katedre výtvarnej výchovy a tvorby v Nitre. Tam som stretol veľa dobrých umelcov, aj nebohého Karla Baróna. Jeho príbeh stojí za zmienku. Mal surrealistickú výstavu v Paríži. Išiel si kúpiť cigarety do obchodu a ako prechádzal cez cestu, zrazilo ho auto a zomrel. Na vlastnej surrealistickej výstave v Paríži. To je surrealizmus. Okrem Karola Baróna som tam stretol množstvo zaujímavých ľudí, ktorí človeka naozaj obohatia, a pri ktorých máš pocit, že s tebou dokážu hýbať. A to osobnosti dokážu, pokiaľ si vnímavý. Popritom som študoval externe masmediálnu komunikáciu v Nitre. Momentálne som v piatom ročníku denného štúdia na Katedre umení v Banskej Bystrici. Tu pokračujem u docenta Igora Bencu. Je to významný slovenský grafi k a každý rok sa vyskytne na medzinárodných sympóziách v Amerike. Je to človek, ktorého nasledujem nejaký čas a tretí rok spolu intenzívne komunikujeme.

Aké emócie pociťuješ pri fotení, ako aj následne po ňom?

Keďže tam bola prvotná idea a ja ju napĺňam - je to, ako keď napĺňam prázdny pohár, ktorý sa mi páči vodou. Pomaly to napĺňaš a vidíš, ako to celé vzniká a dokážeš kompletne zmeniť fungovanie a ukázať ho z vlastného pohľadu. Je to veľmi silná záležitosť, ktorú dokáže aj bežný človek pochopiť. Ja mám z toho úprimne radosť a snažím sa tak pochopiť priestor, v ktorom žijem.

Čo ti dáva umenie? Určite musíš mať silný pocit kvôli ktorému ho robíš...

Mama mi párkrát vykričala, že či si myslím, že budem robiť výtvarné umenie. Niekedy má človek pocit, že to, čo robí má naozaj zmysel. Má silný pocit sám, začnú mu to hovoriť ľudia, potom cestuje a hovoria mu to úplne neznámi ľudia. Mám z toho radosť a je to pre mňa škola života. Je to niečo, prečo sa človek narodil. Som na ceste a chápem cestu ako cieľ. Ja nie som na diaľnici, chodím po kľukatých cestičkách prvej triedy. Diaľnica je rýchla a nemusí ísť vždy správne. Človek si nemôže hovoriť, že z toho bude žiť a bude mať veľké auto, obrovský barák a veľa peňazí. Umenie robím ako víziu a životný cieľ. Viem, že talent mám. Samotný talent je ale nič. Poznám veľa talentovaných ľudí, ktorí ho však zahodili. Talent je niečo nehmatateľné. Ja som šťastný a žijem svoj sen.

Chcel by si, aby tvoje umenie ľudia poznali a ty si vedel naplno vyžiť iba z toho?

Myslím si, že ľudia moje umenie spoznávajú a reflektujú ho. Ľudia to už poznajú, ľudia ma tu reflektujú, aj si to kupujú a neviem, či to nie je prehnané, keď to poviem, že to tak bude, skôr, či neskôr. Ja sa neponáhľam, preto chodím cestou prvej triedy. Ja si vo svojom živote stanovujem malé ciele, možno na päť rokov. Možno bude zaujímavé sa stretnúť za päť rokov, keď budem mať tridsať, že kam som sa dostal. Budúci rok plánujem ísť do New Yorku. Všetko je to hlavne o kontaktoch, o šťastí a tom, či si naozaj osobnosť v tom, čo robíš. Ak si osobnosť, tak ľudia si to všimnú. Mám v hlavne veľmi veľa vecí, ktoré musím dať na papier, odfotiť, a tiež sa chcem vrátiť ku kresbe. Kresba je silný nástroj – tomu sa chcem venovať. Chcem to robiť vo veľkých formátoch a odprezentovať niekde za veľkou mlákou.

Momentálne cestuješ so svojím projektom ART ON THE WAY zo Slovenska, Oravskej Galérie – do Corku a ďalej. Porozprávaj nám o tomto projekte.

Začal som v Oravskej Galérii, čo bol môj prvotný sen, ešte keď som bol malý chlapec, keďže pochádzam z Dolného Kubína. Chodil som tam ako malý chlapec s malou dušičkou, že jedného dňa možno sa to podarí a budem tam vystavovať aj ja. Celý projekt som urobil ako putovný projekt – Art on the way, kde vlastne ja som to umenie. Ja prezentujem moje umenie. Tým, že som žil v Írsku – výstava pokračovala v Corku, Cork Vision Centre, čo bol opäť môj druhý sen. V meste Cork som žil od roku 2004 a zaľúbil som si to mesto. Nesmierne prekypuje energiou a stále ma vie dostať. Je tu niečo mystické na tomto írskom ostrove, v tomto priestore. Výstava v Corku bola orientovaná proírsky. Na fotografi ách som refl ektoval jedného človeka, ktorého ľudia začínali spoznávať. Projekt bude pokračovať až do Beneluxu, do Holandska, kde bol môj sen číslo tri. V Holandsku som spočiatku spával po parkoch, na uliciach, na pláži a tam som začínal s tým, že som sa snažil predávať svoje umenie. Nemal som jedlo, nič ale chcel som. Dnes žijem v Holandsku, získal som kontakty, stretol zaujímavých ľudí a chodím tam pernamentne. A momentálne ma v Holandsku zastupuje jedna dobrá galéria a v tej galérií plánujem urobiť výstavu.

Máš svoju webovú stránku?

www.lukabrase.nl, kde ľudia nájdu prehľad mojich diel. Je to výbehová stránka.

V akých cenových hladinách sa pohybujú tvoje obrazy?

To závisí od formátu aj od typu. Napríklad, kresba má iný rozsah ceny ako je fotografi a. Fotografia je jednoduchšie médium ako kresba. Ceny v Írsku boli nastavené od €300 vyššie, ale určite sa vieme s potencionálnymi klientami dohodnúť.