Slovak in Ireland, magazine for Slovak community living in Ireland

Martin Kubiš (30) alias Kubo z Čadce reštauruje sláčikové nástroje aj pre muzikantov, ktorí hrajú doprovodné slačikové party na koncertoch pre U2. V Londýne reštauroval nástroj za takmer jeden a pol milióna dolárov - Guarneri, ale aj 350 rokov staré husle. Stál pri zrode slovenských folklórnych skupín v Írsku, má zlaté ruky a krásne rozpráva o svojej práci. Martin Kubiš, Creehans, Dublin.

Kedy si po prvýkrát „privoňal“ k sláčikovým nástrojom?

Keď som bol malý, veľmi som chcel hrať na bicích. Rodičia ma zobrali do umeleckej školy, kde som robil skúšky. Učiteľka ale zistila, že veľmi dobre rozoznávam tóny a odporučila mi, aby som skúsil husle. Vyskúšal som teda husličky. Neskôr som začal hrávať aj v detskom súbore Kozlúbek. Tam to vlastne všetko začalo. V tej dobe som bol doslova zamilovaný do folklóru. A okrem toho - boli sme tam dobrá partia, ktorá trvá dodnes. Folklór bol viac tvorivejší a voľnejší ako klasika a to ma na tom bavilo.

V akých súboroch si pôsobil?

Najskôr to bol detský folklórny súbor Kozlúbek z Čadce. Potom, folklórny súbor Kysučan, s ktorým som pochodil kus sveta. Na vysokej škole vo Zvolene to bol folklórny súbor Poľana. Neskôr v Bratislave FS Gymnik a FS Technik. No a nakoniec som hrával vo Vojenskom armádnom umeleckom súbore, kde som bol počas slúženia na vojne a neskôr ma zavolali na rok aj ako profesionálneho muzikanta.

Ako si sa teda dostal od folklóru k reštaurovaniu?

Moja stredná škola bola drevárska, obor operátor drevárskej a nábytkárskej výroby. Drevo ma vždy bavilo. Prvé kroky k tomu, čomu sa venujem dnes, viedli z detského súboru Kozlúbek. Boli sme na festivale, kde sme ako deti blbli a nechtiac sme drgli kolegu, ktorý si sadol na husle. Husličky sa rozlámali a museli sa dať opraviť. Vtedy pôsobil na Kysuciach pán Stráňavský. Husle sme mu zaniesli na opravu. Natoľko ma to zaujalo, že neskôr som bol ja ten, ktorý opravoval pre chlapcov drobnosti na husliach. Tvoje vysokoškolské štúdium bolo ževraj veľmi divoké ... No, veľmi mi to nešlo. Taká je pravda. Neskôr som ho ukončil a odišiel do Bratislavy, kde sa otvorila dielňa na výrobu huslí. Mal som možnosť a šťastie, že som bol ich prvý zamestnanec a prešiel som si kompletne celým procesom výroby husličiek. Za všetko naučenie ďakujem Ing. Jurajovi Vančíkovi, ktorý patrí medzi poprednú svetovú špičku, čo sa týka výroby slovenských huslí. V Bratislave, v priestoroch Slovenského rozhlasu sme pôsobili s Jurajom Vančíkom v jednej firme, ktorá neskôr produkovala veľké množstvo huslí, ktoré sa vyvážali do zahraničia. Boli sme traja chlapci. Ja, Juraj Vančík a Juraj Paškuliak . Vyrábali sme majstrovské nástroje. Ja som sa špecializoval aj na reštaurátorské práce a opravu nástrojov. Po dva a pol roku som sa od nich oddelil. Nadobudol som ďalšie skúsenosti. Stále ma to však ťahalo ešte niekde. Skúsiť niečo ... A to bola cesta do Írska. Áno, pretože tu je muzika s husličkami veľmi známa. To nás priviedlo, aj s kamarátom cimbalistom Miroslavom Vavákom, s ktorým sme hrávali v súboroch na Slovensku, do Írska. Bolo to presne 15. februára pred piatimi rokmi. Ako ten čas letí.

Prečo Írsko?

Mal som tu spolužiakov z výšky. A vtedy tu bol dopyt po práci. Keď som tu prišiel, všetky karty spadli a nastala bojová časová tieseň. Dochádzali mi peniaze a nemohol som si mesiac nájsť prácu. Napadol nás nápad, žeby sme si priniesli cimbal, violu som mal so sebou - zavolali pár kamarátov a začali v Írsku hrať folklór. Boli sme donútení vytvoriť niečo ale nevedeli sme, či to vyjde alebo nevyjde. Na tento podnet prišli muzikanti, ktorých sme oslovili - Andrej Záhorec, Ľubomír Taliga a pripojil sa k nám i Vladimír Jablokov, ktorý tu už pôsobil s klarinetistom. Vytvorili sme skupinu a začali hrávať na Graftonke, kde začínali aj slávni U2. A veru sme sa aj smiali, že možno aj my niekedy budeme slávni. Tvrdo sme cvičili, hrali sme aj pár írskych svadieb, mali sme celkom slušné ponuky a vytvorili sme aj prvé spoločné CD.

Vedeli ste z toho vyžiť?

Vedeli. No boli aj slabšie dni. Veľmi záležalo na počasí.

Ako si sa dostal do Creehans?

Jeden večer sme sa rozhodli, žeby sme sa mohli naučiť hrať aj írske pesničky. Vtedy sme stretli aj môjho bývalého kolegu Francúza Youenna Bothorela a od neho som získal kontakt na firmu, kde momentálne pracujem štyri a pol roka. Prijali ma tam a vtedy som sa rozhodol od chlapcov odísť. Mojou prioritou bolo nájsť si prácu vo svojom obore. Zaujímavé je to, že medzitým vznikla druhá folklórna skupina, kde je Aleš Považan, Slávka Reviláková a Gonšenicovci. Zrazu sme videli, že po pár rokoch vznikol v Írsku boom folkloristov. Nadaných ľudí, ktorí prezentujú slovenský folklór po celom Írsku. A veru je ich tu viac ako dosť.

Ako sa cítiš v tejto dielničke u tradičného Íra, ktorý vlastní Creehans?

Momentálne sa tu cítim úžasne, aj keď začiatky boli veľmi ťažké, keďže moja angličtina bola slabá. Na začiatku, keď ma môj šéf a úžasný človek Kieran CREHAN skúšal, niečo mi hovoril, podal husle a ja som mu ich len zobral, opravil a vrátil som mu ich späť bez slova. V rámci skúšobnej doby som sa však zúčastnil pohovoru v Londýne, kde ma zobrali. Kuriózne bolo, že v ten deň, keď som im oznámil, že idem do Londýna mi Creehans povedali, že si ma chcú nechať. Pre nich to bol šok a pre mňa bolo dobré to, že v Londýne vlastnil tú spoločnosť Čech Mila Strnad a moja slovná bariéra bola odbúraná. Mňa to však stále ťahalo naspäť do Írska, kde som sa po mesiaci vrátil. Odchádzal som s tým, že tu mám otvorené dvere. Tak som tu a som rád.

Nie je táto práca trošku stereotypná?

Ani jeden nástroj nie je identický, každý hrá odlišne. Nie je to stereotyp. Každý deň človek zažíva niečo nové. A čo finančné ohodnotenie.

Si spokojný a naplnilo to tvoje predstavy aj o zárobku?

Som spokojný. Moju prácu dokážu ohodnotiť a oceniť a to nielen po finančnej stránke. Viem, že už pomýšľaš na odchod na Slovensko.

Prečo?

Ťahá ma to domov, lebo vidím na Slovensku budúcnosť nielen vo folklóre. Už sa blíži ten správny čas, kedy opustím Írsko a vrátim sa na Slovensko. Tam sa chcem venovať reštaurovaniu sláčikových nástrojov a výrobe majstrovských husličiek. Chcem zúročiť všetko čo som sa doposiaľ za jedenásť rokov praxe naučil. Zámer môjho návratu je vytvoriť servis pre hráčov klasiky a folklóru na svetovej úrovni.

Zažil si vo svojej profesii niečo, na čo si hrdý?

Áno. Keď prišiel pán, ktorý hráva a študoval na Kráľovskej akadémií v Londýne. Prišiel s kontrabasom, ktorý mal ulomený krk a chcel veľmi rýchlu opravu. Ja mu vravím, že to pôjde ale musí čakať pol roka. Ináč sa to nedalo, pretože prácu robím priebežne a pracujem na viacerých nástrojoch naraz. Nakoniec to dopadlo tak, že z akadémie volali a veľmi ďakovali, že nástroj hrá ešte lepšie ako pred opravou a boli veľmi radi, hoci oprava trvala pol roka.

Mal si aj nejakých prominentných klientov?

Mám asi dvoch, troch, ktorí hrávajú sláčikové party na koncertoch s U2. Vždy po turné chcú, aby som im ja osobne skontroloval, poprípade opravil husle. Ďalej je to ruský huslista Oleg Ponomarev zo skupiny Loyko, Keshka a samozrejme ľudia z írskeho orchestra - tých je ozaj veľa. Je to fajn pocit a pre mňa je to veľké zadosťučinenie.

Aký najcennejší nástroj si držal v rukách?

V Londýne som mal v rukách nástroj za jeden a pol milióna dolárov - Guarnerky. Bol to neuveriteľný zážitok opravovať tak vzácny nástroj. Opravoval som 300 až 350 rokov staré nástroje. Je to nádhera.

Čo je najdôležitejšie pri výrobe huslí?

Dať do toho srdce, lebo keď nástroj človek dokončí - je vidno, či ho robil s láskou, alebo to bola rýchla práca. My husliari a reštaurátori vidíme, či husle boli spravené s láskou. Asi je to tak isto ako u muzikantov. Poslucháč vie, kedy to bolo len odohrané a kedy tam bolo aj srdce.