Slovak in Ireland, magazine for Slovak community living in Ireland

 Joe Veselský je pojem a história sama osebe. V októbri oslávi 92 rokov, je prvý Slovák a podnikateľ, ktorý emigroval do Írska, hrá výborne stolný tenis a krásne rozpráva o svojich zážitkoch. Pri bafkaní cigary nám rozprával o svojej pani, o nádhernej Trnave, živote v Dubline a o svojom momentálnom smútku a samote. „Zapinkali“ sme si stolný tenis a bolo nám s ním príjemne. Ponúkame vám pár slov s najstarším Slovákom v Írsku a veľkým človekom.

 Pán Veselský, my sme spolu už absolvovali pár rozhovorov. Odvtedy však uplynuli dva roky. Ako žijete, čo máte nové?

Smutno. Moja pani manželka zomrela 4. júna minulý rok. Možno si pamätáte, no minule ste sa ma pýtali, čo je tajomstvom môjho dlhého veku a ja som vám povedal, že šťastné manželstvo. Jeden môj írsky kamarát mi povedal: “Spravil si veľkú chybu! Človek sa nemá chváliť s takými vecami!“ A vidíte, moja pani manželka po 64 rokoch spoločného života zomrela.

Aká bola?

Nielen najlepšia manželka a matka, ale vedela opraviť elektriku a bola veľmi technický typ. Jej jedinou podmienkou bolo, aby som sa jej do toho „nemontoval“. Mali sme krásny vzťah, nevedeli sme okolo seba obísť bez toho, aby sme si nedali pusinku. Stále mi hovorila, aká je šťastná, že mám plešinu, lebo je tam toľko miesta na pusinky.

Ešteže máte deti, vnukov a pravnuka. Z nich teraz musíte mať radosť!

Áno, mám. Dcéra Katka má 62 a syn 64 rokov, mám dvoch vnukov a osemmesačného pravnuka Lukasa.

Čo robíte bežne počas dňa?

Dvakrát týždenne, v utorok a štvrtok ešte pracujem - ale iba nejaké účtovníctvo a banku, to mi ešte nechali, aby som sa cítil dôležitý. Teraz som veľmi „busy“ s majstrovstvami sveta. Ja som totiž veľmi zúrivý futbalový fanúšik. Keďže som predsedom futbalového zväzu UCD, máme kvalitné mužstvo a futbal ma veľmi baví.

A čo keď nie sú majstrovstvá. Aký je váš denný režim vtedy?

Musím si spraviť posteľ a to som nikdy predtým nerobieval, rozprávam sa s mojou pani a ukazujem jej, či je spokojná s tým, ako som si ustlal. Každý deň, dvakrát do dňa idem na kávičku do Blackrocku cez park, čo je 30 minútová prechádzka. Niekedy, na ceste naspäť, stavím na koníčky, aby som mal trošku zábavy.

Používate internet?

Áno.

Aj skype?

Vnuci mi to prichystali, aj mi vysvetlili, že stačí len kliknúť, no ja sa ani radšej nepokúšam. Nemám ani mobilný telefón, hoci mi ho dali do daru, nevedel som ako sa to používa.

Zo Slovenska ste odišli, keď ste mali 30 rokov a tu žijete väčšinu svojho života. Cítite sa viac ako Ír alebo Slovák?

Pokiaľ nie je konfrontácia Írsko - Slovensko, vždy som sa cítil ako Ír. Keď sa však hrá medzinárodný zápas Írsko - Slovensko, vtedy som Slovák. Teraz som to naozaj pocítil. Tak veľmi ma bolelo, keď Slováci vypadli....

Aké je vaše občianstvo?

Írske, pretože keď som emigroval, zobrali mi československé občianstvo. V tej dobe som mal dočasný pas pre ľudí bez občianstva. Neskôr, keď som išiel ako predseda stolnotenisového mužstva Írska do Prahy, mi udelili írske občianstvo.

Akí sú Íri ľudia?

Ja si nemôžem sťažovať. Som prekvapený, pretože tí „noví“ Slováci si sťažujú, že ich vykorisťujú. V začiatkoch, keď sme prišli do Írska, sme boli takmer jediní imigranti a mysleli si, že sme blázni. No veľmi mi pomáhali ľudia, ale aj šport.

Takže momentálne máte viac kamarátov spomedzi Írov alebo Slovákov?

Írov. Ale samozrejme, aj Slovákov poznám veľa. Každý deň mi niekto napíše email alebo zavolá.

V roku 1937, po skončení reálneho gymnázia ste odišli z Trnavy do Bratislavy a pracovali ste v banke. Aká bola vaša pracovná pozícia?

Mal som výborné zadelenie. Bolo to obdobie dvadsiatych rokov Česko-Slovenska a v banke na mňa ukazovali - “to je ten človek, ktorý vie po slovensky”. Pracoval som v maďarsko-nemeckej banke. Tým, že som perfektne vedel tri svetové jazyky, staral som sa o zákazníkov. Jedna zaujímavá vec sa stala: na konci roku 1943 ÚŠB (Ústredná štátna bezpečnosť) vydala politický list nespoľahlivých, ktorý bol neverejný. Riaditeľ banky si ma zavolal a hovorí: ”Pán Veselský, ja si myslím, že by ste mali ísť domov a choďte na niekoľko dní preč.” Pýtal som sa ho, že prečo a on mi povedal: ”To neviem, naozaj neviem.” Myslím si, že asi som bol na tom liste nepohodlných. Veľa som rozprával, nič som nespravil ale jazyk mi išiel a človek si musí dávať pozor, pretože v našej banke boli mnohí Nemci a bolo to tam zložitejšie.

Pán Veselský, vy ste sa zúčastnili aj protifašistického odboja. Porozprávajte nám aj o tom...

V banke boli už od 1944 veľmi privátne schôdzky a ja som do toho nebol zasvätený, ale videl som, že tam chodil pán Ursíny (predseda Agrárnej strany), Šmidke (komunistická strana) a Gustáv Husák. Len jeden deň mi povedali: ”Počúvaj Jožko, ja myslím, že by bolo dobre, keby si sa 1. augusta zahlásil v Banskej Bystrici.” Tak som bol zadelený k brigáde Bohdana Chmelnického a bojoval som v SNP.

Po skončení SNP ste dostali aj ocenenie. Aké to bolo?

Medaila za Chrabrosť a Odbojový kríž I. triedy. To bolo hneď po skončení SNP v roku 1945. Udelil mi to nejaký generál v Brezne. Pri udeľovaní boli chlapci, ktorí ešte prežili, pretože mnohí neprežili. Vyznamenanie za prežitie, tak by som to nazval.

V roku 1948 ste sa rozhodli pre emigráciu. Prečo?

Dva roky som bol osobným tajomníkom povereníka obchodu. On si ma zavolal, že ma nevie už dlhšie držať a má nátlak. Slovenská ústredná športová rada hľadala v tom období generálneho tajomníka. Dostal som tú pozíciu a to mi veľmi pasovalo. Už vtedy som vedel, že emigrujem. Bol som tam tajomníkom asi rok. Potom, keď som bol predsedom stolnotenisového zväzu, vymenoval som seba ako kapitána mužstva proti Taliansku. Cestovali sme cez Švajčiarsko do Talianska. Ostatní išli do Milána a ja som vystúpil v Zurichu. Ešte predtým, ako sme vycestovali som poslal manželku s detičkami do Budapešti. Cestou sme sa po nich zastavili a potom sme ušli spolu s rodinou. Chudáci chlapci, keď sa vrátili domov, zavolali ich na výsluch, či môj útek bol plánovaný a veľmi sa na nás vypytovali.

Austrália nevyšla a v roku 1949 ste leteli z Zurichu do Dublinu...?

Desať mesiacov sme žili v Zurichu a čakali na víza do Austrálie, pretože tam sme pôvodne chceli ísť. Trvalo to veľmi dlho, všetky peniaze sme minuli a tak sme sa stretli s mojím známym a ten nás pozval do Írska. On mi našiel aj prvú prácu v Írsku a mal dobré kontakty s Československým veľvyslancom v Írsku.

Ľudí veľmi zaujíma ako Írsko vyzeralo v čase, keď ste tu prišli?

Bolo chudobnejšie ako Slovensko. Mal som dobrého kamaráta, ktorý mi hovoril, že si ani neviem predstaviť, aká bieda tu bola. On sám bol desaťročný, keď dostal prvý pár topánok. Prvýkrát mali mäso na Vianoce, keď na Moore Street ukradol šunku a utekal s ňou tri kilometre domov.

Koľko Slovákov tu bolo v tom období?

V Írsku sme boli takmer sami. Bola tu ešte jedna slovenská rodina Šusterovci a niekoľko Čechov. Najznámejšia bola česká rodina Polických, ktorí mali známu fabriku na výrobu topánok po Baťovi. A ešte tu bola jedna česká rodina, ktorej člen stál pri rozvoji Waterford Crystal. Bola to rodina Miroslava Havla.

Neľutovali ste niekedy, že ste prišli do väčšej biedy?

Toto sme neriešili. My sme sa nemohli vrátiť domov, veď by nás boli zavreli na sto rokov. Len jedinýkrát sme si mysleli, že sa vrátime, keď naša dcéra ochorela v desiatich mesiacoch a dostala otravu. Nevedeli sme, ako dlho tu ostaneme.

Nechýbala vám rodina a priatelia?

To viete, ako to je. Jedno oko sa smialo, druhé oko plakalo. Rodičia mi zomreli vo vojne, mal som brata doktora, aj toho vzali. Mal som dobrých priateľov, hlavne športových, napríklad Tono Malatinský bol môj dobrý kamarát. Navštevovali sme sa. Na Slovensku som mal dobrých priateľov.

Čo vám na írskej strave chýba zo Slovenska?

Slivkové knedle a parené buchtičky.

Varíte si sám?

S varením mám veľké problémy. V prvom rade, keď idem nakupovať si všímam, či je to vhodné pre mikrovlnnú rúru.

Aké bolo najdlhšie obdobie, kedy ste neboli na Slovensku?

25 rokov. V 1975 som bol kapitánom stolnotenisového mužstva Írska a majstrovstvá sveta sa vtedy konali v Prahe. Ľudia mi hovorili, že môžem ísť. To bola moja prvá návšteva Česko-Slovenska. Vtedy ma na letisku čakal Ivan Andreadis, kapitán českého mužstva a prvá veta bola: “Pepík, nerozprávaj v hoteli a neorganizujte si žiadne súkromné vychádzky! Držte sa skupiny!“ No aj tak som vtedy neodolal a išiel som vlakom do Piešťan.

Ako boli na tom Íri intelektuálne v porovnaní so Slovákmi?

Myslím, že boli pokročilejší.

V čom?

Vo vzdelaní. Prekvapilo ma to, koľko kníh tu ľudia čítali. Aj keď sa to nedá porovnať, lebo sme žili v Dubline. V hlavnom meste je kultúrna úroveň vždy vyššia.

Necítili ste sa v začiatkoch menejcenný, bez angličtiny a sám?

Nie, pretože som hneď začal hrať stolný tenis a o tri týždne noviny priniesli: “Czechoslovakian star in Dublin.“ Na titulnej strane športu bola moja fotka, každý sa chcel so mnou stretnúť, a keď som sa neskôr osamostatnil – chceli odo mňa kupovať tovar, lebo ľudia chceli byť v styku so športovcom.

Takže jazyková bariéra vám problém nerobila?

Nie. Samozrejme, že to bola veľká nevýhoda, ale keď som začal učiť stolný tenis na školách, tak som sa rýchlo zdokonaľoval.

Neskôr ste začali podnikať, ako ste sa k tomu dostali?

Ja sám som prekvapený, že som bol úspešný. Človek musí mať hlavne šťastie. Zoznámil som sa so švajčiarskym veľvyslancom, ktorý chcel otvoriť konzulát v Bratislave a ja som mu pomohol. Bol mi veľmi povďačný. Rok na to som sa s ním stretol, pomohol mi s vízami do Švajčiarska. Po troch rokoch v Írsku sme od neho dostali list. Írsko v tom čase zrušilo importné clo na hodinky a tie sa mohli dovážať do Írska voľne. Vo Švajčiarsku mal kamaráta, ktorý mal továreň na hodinky a hľadal agenta. A tak sme desať rokov predávali hodinky. Neskôr sme sa preorientovali na klenoty, a teraz hlavne podnikáme s perlami.

Stane sa vám niekedy, že vám povedia: “So, where do you come from?“

No jasné. Prvá otázka je: „Where do you come originally from?“ Len zodvihnem telefón a poviem: „Hallo“. Tak málo stačí... Ale problémy s angličtinou nemám, veľmi veľa čítam.

Akú knihu máte rozčítanú momentálne?

Ako prežiť katastrofu ako napríklad strata dlhoročnej lásky. Kniha má názov „Full Catastrophe Living: How to Cope with Stress, Pain and Illness Using Mindfulness Meditation“.

Viem, že na Slovensko ste chodievali s vašou manželkou do kúpeľov pravidelne dvakrát do roka. Nechystáte sa tam v blízkej dobe?

Nechcem už nikde ísť, dušička...

Ak sa vám článok páči, dajte mu na vybrali.sme.sk -  hlas tu .