Slovak in Ireland, magazine for Slovak community living in Ireland

„No na kieho... no ale mama, počuješ to? No načo som sa tam ja sťahovala, anciáša jeho, bodaj by to parom zobral, bolo mi toto treba???“ Ako guma z treniek vystrelená som sa z polohy ležmo na gauči, zrazu ocitla široko gestikulujúc na jeden meter od televízora a skákala som do reči redaktorovi TA3, ktorý hlásil, že od 1. januára 2010 je pre snehovú kalamitu zatvorené dublinské letisko.

NEMÁM RADA SNEH

Lety boli zrušené a v odletových halách sa tvorili zástupy ľudí, ktorí si popri čítaní každodennej tlače, nového románu Rosamundy Pilcherovej alebo informácií o nutričných hodnotách práve skonzumovanej čokoládovej tyčinky (každému podľa svojho gusta), prečítali na odletovej tabuli aj slovo „cancelled“. Úprimne mi bolo tých ľudí ľúto, čo však nič nemenilo na fakte, že ma po skončení reportáže prepadlo zúfalstvo. Ani mi tak nešlo o to, že som mala o tri dni letieť naspäť zo Slovenska do Dublinu, ale o ten sneh!!! Aby sme si boli načistom... nemám rada sneh. A nemám ani reálne vysvetlenie prečo. Možno len samotný fakt, že pochádzam z Oravy, kde sa ten biely papľuh, prepytujem pekne za výraz, drží od októbra do marca, by mohol čo-to vysvetliť. Som nelyžiar, občasný sánkar a len veľmi zriedka predvádzam svojho trojitého rittbergera na klzisku. Najradšej som, keď je 40+ v tieni a horia mi päty. Takže keď nastal deň odchodu, v očiach som mala smútok. Mama si to vysvetlila po svojom, teatrálne ma objala a patetickým hlasom povedala: „Aj ty mi budeš chýbať, dcéra!“ Ja som sa však videla, ako v snehových závejoch za sebou ťahám batožinu a predieram sa s kufrom až do Malého Hajdu (Mallahide), kde je moje dočasné bydlisko.

VŠADE LEN TÝCH PÁR CENTIMETROV POPRAŠKU

Celý let, ako aj pristávanie, som prespala, takže som prišla o pohľad na biele zasnežené stráne, ktorý som si vytvorila v hlave po prečítaní správ na webe RTE. Aké však bolo moje rozčarovanie, keď som sa už aj s batožinou ocitla von z letiska, čakajúc na taxík. Po mojich pomyselných snehových závejoch zostal na zemi len pár centimetrový poprašok snehu. Vravím si, no to je iný servis. Toto je krajina, oni vyviezli všetok sneh mimo letiska... Ale po pár minútach v taxíku, keď sme s ujom Mike-om opustili areál letiska, som sa začala seriózne zaujímať, kde do pekla až siahajú služby odhŕňačov a ostatných cestných pracovníkov, keď po tých sľúbených snehových závejoch nebolo ani chýru ani slychu, všade len tých pár centimetrov poprašku. Aj atmosféra v aute mi bola nejaká podozrivá. Išli sme nanajvýš tridsiatkou, ujo Mike brzdil už 300metrov pred križovatkou a pery sa mu pohybovali v rytme modlitby „Anjeličku môj strážničku“ ale v anglicky upravenej verzii. Ostatní vodiči vyzerali taktiež akoby to prehnali s liftingom tváre. Vravím si, tu nie sú všetci kompletní. 

V DOME OBE CHLADNIČKY PRÁZDNE

Domov, do rodiny, kde sa starám o 2 deti, som dorazila oveľa neskôr ako som predpokladala, ale bola som rada, že vôbec. Ujo Mike si s trasúcou rukou zobral peniaze a s prevodovkou na prvej rýchlosti odfrčal na svojom taxíku v diaľ novým výzvam nevyspytateľného dublinského počasia. V dome, na moje nemilé prekvapenie, boli obe chladničky prázdne a tuk na pečenie nebol ten pravý adept, aby uspokojil moju túžbu po toaste s maslom. Na to mi pani domáca so strachom v očiach povedala len toľko, nech sa pozriem von oknom, že ona v takomto počasí šoférovať nebude. A tak som sa pozrela. A tam stále len tých pár centimetrov. S úsmevom na tvári som si sadla do obývačky a zapla RTE, kde reportéri z rôznych kútov Dublinu upozorňovali ľudí, „necestujte, ak nemusíte“ a za nimi stále len tých pár centimetrov. Nasledovali správy o plánovanom uzatvorení škôl (a na strechách tých pár cm), zábery z kolabujúcej dopravy (po vozovkách tých pár cm) a teta „Rosnička“ (tiež s pár cm mejkapu), sa tak isto, ako moji domáci, veľmi neusmievala. Asi to mala tie dni v popise práce, aby nekazila celkovú atmosféru a imidž kritických dní.

Ale ja, dievča z Oravy, ktorá prežívala každé zimné prázdniny u babky na Kysuciach a vo vyše metrových snehových stenách sme si s bratrancami a sesternicami budovali bunkre, som sa tešila z toho, ako to všetko nakoniec dopadlo - pár dní len o sendviči a coca cole s pár cm snehu, čo viac si môžem priať.